Choď na obsah Choď na menu

Výstava Grécko na úsvite dejín

vystava-grecko-na-usvite-dejin.jpg

Výstava Grécko na úsvite dejín zo súkromnej zbierky Jána Hertlíka ponúka návštevníkom príležitosť oboznámiť sa s pozoruhodným časovým úsekom dejín starovekého Grécka. Ján Hertlík zberateľ a cestovateľ, sa na výstave zaoberá všetkými druhmi umenia, ktoré archeológovia v egejskej oblasti dosiaľ vyniesli na svetlo a ukazuje ich rozmanitosť a vysokú umeleckú kvalitu.

Prezentuje obdobie od neolitu okolo roku 7000 pred n. l. až do rozpadu mykénskej kultúry zhruba do roku 1100 pred n. l. Vyzdvihuje pritom vo svojej zbierke aj nálezy na Kykladských ostrovoch, mramorové figúrky – idoly väčšinou ženských postav. Prekvapivé bohatstvo umeleckých diel i obdivuhodnú dokonalosť výrobných technik dokladá autor mnohými ukážkami vo forme replík, ktoré dávajú výstave mimoriadnu pútavosť.                                

Umenie klasického Grécka dlho zatieňovalo vyspelú kultúru, ktorá vznikla viac ako tisíc rokov pred vládou Perikla v egejskej oblasti. Na Kréte boli v tej dobe postavené výstavné paláce, zdobené nástennými maľbami, vznikali drahocenné šperky, pútavé sošky, keramika všetkého druhu. Keď sopečná katastrofa zničila minojskú kultúru, získali vedúcu úlohu Mykény, ktorej kultúra bola nemenej vyspelá a bohatá.

vystava-egypt-dar-nilu-muzeum-trinec.jpg

ďalšia úspešná výstava Jána Hertlíka

Výstava je rozdelená chronologicky do kategórií: 

  • Neolit
  • Kykladská kultúra
  • Minojská kultúra
  • Mykénska kultúra

 

Neolit

7000 - 3200 pred n. l.

Usadzovanie človeka a vytváranie stálych sídlisk súviselo s jeho prechodom od lovu a zberu plodín k pastierstvu a poľnohospodárstvu pri prechode od mezolitu (strednej doby kamennej) k neolitu (mladšej dobe kamennej).

vystava-grecko-na-usvite-dejin--neolit--1280x549-.jpg

fotografia: výstava Grécko na úsvite dejín vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach

Prvé neolitické osady sa v Grécku objavujú už v 7. tisícročí pred n. l. Medzi významné osady tejto epochy patrili dnešné Sesklo a Dimini, nachádzajúce sa v Tesálii, ďalej v strednom Grécku, na Peloponéze a na východnom pobreží Atiky. Množstvo neolitických sídlisk je doložených aj na Kréte.

Ich obyvatelia sa živili chovom oviec, prasiat a kôz, pestovaním kultúrnych odrôd obilia a strukovín, čo je dokázané nálezmi kamenných cepov. Počas nasledujúcich dvoch tisícročí do Grécka prenikajú z Predného východu nové technológie a objavy, napríklad hlinené nádoby či tkáčske závažia. Objavujú sa taktiež sošky zvierat a ženských postáv znázorňujúcich bohyňu plodnosti.

Neolitickí tvorcovia týchto sošiek mali veľkú skúsenosť vo výrobe hlinených nádob na varenie a na uchovávanie celozrnnej múky a zrna, takže technológia výroby bola pre nich pomerne jednoduchá.  Oproti figúrkam zo staršej doby nezobrazovali ženské idoly také korpulentné s nadmerne veľkými prsiami.

Keramika bola vyrábaná bez hrnčiarskeho kruhu a ozdôb. Neskôr sa objavujú aj zdobené nádoby s geometrickými motívmi (špirálami a kruhmi), ale aj štylizované obrazy rastlín, zvierat a ľudí.

V osadách boli vystavané domy zo sušených tehál alebo s drevenou kolovou konštrukciou. V 5. tisícročí pred n. l. sa objavil aj megarón (dom na pravouhlom pôdoryse s otvorenou predsieňou) alebo viacpriestorové domy z nepálených tehál na kamennej podmurovke.

Aj keď bol kameň hlavným materiálom na výrobu nástrojov a zbraní po celú dobu neolitu, objavujú sa predmety zhotovené z kovu a v neskoršom období aj z medi.

Z výtvarného hľadiska je možné povedať, že umenie v neolite je to najlepšie, čo nám naši predkovia po sebe zanechali. Navyše, štúdium týchto plastík ponúka možnosť zoznámiť sa s určitou časťou duchovného života vtedajšej populácie, pretože ide o rýdzi produkt duchovnej činnosti.

Kykladská kultúra

3200 – 2000 pred n. l.

Prvá veľká kultúra v egejskej oblasti vznikla na ostrovoch uprostred Egejského mora. Zo zemepisného hľadiska Kyklady tvorí viac ako 200 ostrovov a ostrovčekov a len asi na dvanástich z nich sa vyvinula rovnomenná civilizácia. Kykladská kultúra, podobne ako iné kultúry v egejskej oblasti, vznikala od staršej doby bronzovej.

vystava-grecko-na-usvite-dejin--kykladska-kultura--1280x549-.jpg

fotografia: výstava Grécko na úsvite dejín vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach

Obyvatelia Kyklád sa živili lovom, rybolovom, chovom zvierat, poľnohospodárstvom a využívali nerastné zdroje, na ktoré bolo súostrovie mimoriadne bohaté.

Obydlia, objavené do dnešného dňa, boli vždy umiestnené pri pobreží. Je prirodzené, že obyvatelia si vyberali miesta chránené pred vetrom a búrkami, ale starali sa aj o to, aby mali bezpečné prístavy na nalodenie. Staršie sídliská boli bez opevnení, čo svedčí o mierovom spolužití kykladských spoločenstiev s inými spoločenstvami v oblasti Egejského mora.

Prvé obydlia boli veľmi jednoduché chaty z málo trvanlivého materiálu (z dreva, zo slamy, z hliny). Zostali po nich len nepatrné stopy. Po čase začalo kykladské obyvateľstvo bývať lepšie a stavalo si domy s tehlovými múrmi spojenými maltou.

Mnoho predmetov, ktoré boli vyrobené za života zosnulého, ho sprevádzali aj po smrti: vzácnosti ako mramorové vázy a šperky, bronzové dýky, obsidiánové čepele, ale aj každodenné predmety ako nože, ihly, ihlice a klince. Do individuálnych hrobov sa predmety ukladali pred tvár zosnulého, kým do tých, kde odpočívali dve alebo viaceré osoby, sa kládli do rohov.

Kyklady boli bohaté na vzácne kamene a kovy, ich obyvatelia s nimi čulo obchodovali. K najslávnejším patrili mramor z ostrova Paros a obsidián z Mélosu. Rôznorodosť materiálov nebola len zdrojom bohatstva, priaznivo pôsobila aj na rozvoj a vysokú kvalitu umeleckej a remeselnej výroby. Mramorové portréty, symbol kykladských kultúr, zosobňujú to najčistejšie a najjemnejšie umenie, aké na ostrovoch vzniklo. Funkcia týchto idolov zostáva pre nás zahalená tajomstvom. Na niektorých z nich sa totiž našli stopy po farbe, jednoduchý modrý alebo červený dotyk štetcom medzi poprsím, na mieste očí, na lícach a krku.

Kykladské idoly si svoje tajomstvá aj naďalej nechávajú pre seba a nehybne pokojne stoja či posedávajú so založenými rukami a tvárami mierne pozdvihnutými dohora bez akéhokoľvek výrazu. Napriek tomu z nich vyžaruje istá dobrosrdečnosť a tiež sebavedomie, ako keby ich autori spred 5000 rokov modernému človeku odkazovali, pozrite sa, čo sme vytvorili len jednoduchými nástrojmi.

Minojská kultúra

2700 – 1450 pred n. l.

Minojská kultúra bola prvá vyspelá európska kultúra doby bronzovej, ktorá existovala na ostrove Kréta v egejskej oblasti.

Pôvod krétskeho obyvateľstva a kultúry, pomenovanej archeológom Arthurom Evansom po bájnom kráľovi Minovi, je neznámy. Spoločnosť bola centrálne riadená vládcami sídliacimi v prepychových palácoch obklopených mestami (ako boli napr. Knóssos, Malia, Faistos, Hagia Triada). Mestá a paláce boli bez silného opevnenia, ostrovná poloha a loďstvo chránili Krétu pred nepriateľskými vpádmi. Lode mali veslá aj plachty, určitú dobu bola pod panstvom Kréty celá egejská oblasť. Z najstaršieho piktografického cez hieroglyfické písmo staršieho obdobia sa vyvíja slabičné lineárne písmo A, ktoré nebolo nikdy rozlúštené.

vystava-grecko-na-usvite-dejin--minojska-kultura--1280x549-.jpg

fotografia: výstava Grécko na úsvite dejín vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach

Poprednou úlohou v architektúre neboli stavby chrámov či posmrtných obydlí vládcov, ale paláce a domy živých, i keď aj v nich boli vyhradené priestory na náboženské obrady a slávnosti. Obrady tvorili prevažne kultové tance pod holým nebom. Častým rituálom mladých mužov a žien bolo preskakovanie cez chrbát býka.

V náboženstve stál v popredí kult uctievania bohyne Matky Zeme. Z tohto dôvodu mali ženy vysokú spoločenskú vážnosť, najvyššie miesto v panteóne zaujala ženská bohyňa a kňažky zohrávali v uctievaní kultu najhlavnejšiu úlohu.

Monumentálna plastika na Kréte nevznikla. Dochované sošky sú drobné, vyrábali sa z hliny, fajansu, bronzu a zo slonoviny. Sošky zobrazujú ženy – bohyne, mužov a zvieratá. Figúrky boli pomaľované živými farbami, v zemi sa však farby nedochovali. Nástenné maľby sú pravé fresky, farby sa nanášali na stenu ešte vlhké a prenikli často hlboko do štukovej omietky. Maliari používali predkresby červenou farbou, mužské postavy maľovali na červeno, aby sa zdôraznilo, že muž má byť zdravo opálený. Zobrazenie ženských postáv bývalo, naopak, biele, pretože dáma jemných mravov sa nevystavovala slnečným lúčom.

Minojská kultúra v určitom čase priamo ovplyvňovala vývoj v Grécku, ako o tom svedčí závislosť Atén, ktoré museli odvádzať pravidelné dane, a to dokonca v podobe ľudských obetí (báj o Minotaurovi).

Po zemetrasení v 16. storočí pred n. l., ktoré zničilo Théru (dnešný ostrov Santorini) a vážne poškodilo Krétu, nebola už väčšina palácov na Kréte obnovená a minojská moc bola výrazne oslabená. V polovici 15. storočia bol ostrov dobytý Mykénčanmi. Hlavnou námornou mocnosť v Egejskom mori sa po páde Kréty stali Mykény.

Mykénska kultúra

1600 – 1100 pred n. l.

Prvým národom hovoriacim po grécky, ktorý sa usadil na gréckej pevnine, boli Mykénčania. Svoj názov dostali podľa Mykén, mocenského centra ríše, ktoré ležalo na Peloponézskom polostrove. V čase svojho najväčšieho rozkvetu ovládali podstatnú časť južného Grécka vrátane Iónskych ostrovov a Kréty. Gréci, ktorí vytvorili mykénsku kultúru, sú známi ako Achájci, neohrození bojovníci obetujúci život v boji s nepriateľom.

vystava-grecko-na-usvite-dejin--mykenska-kultura--1280x549-.jpg

fotografia: výstava Grécko na úsvite dejín vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach

Architektúra dochovaná v hradbách, vladárskych palácoch a hrobkách sa vyznačuje monumentálnosťou, i keď mykénska kultúra nepoznala chrámovú architektúru. Najvýznamnejšou pamiatkou sú hlboké (šachtové) hroby vládcov v Mykénach so zlatými maskami, šperkmi a zbraňami.

V poľnohospodárstve bol bežný pluh, pri žatve bronzové kosáky. Hlavnými potravinami boli mäso, ryby a viac druhov zeleniny, pili sa víno a pivo. Pestovali sa olivy a vinič. Nástroje a zbrane sa vyrábali výhradne z bronzu a keramika na hrnčiarskom kruhu. Strediskami mykénskej kultúry boli mestá opevnené niekoľko metrov širokými hradbami z veľkých neopracovaných kameňov (tzv. kyklopské hradby).

Hlavný rozkvet mykénskej kultúry sa začína v 14. storočí pred n. l. po páde krétskych palácov. V mestách vznikali nové a opevnené stavby, lode sa plavili takmer v celom Stredomorí. Nálezmi mykénskej keramiky sú dosvedčené kolónie mykénskych obchodníkov v egejskej oblasti, na Sicílii a vo východnom Stredomorí. Grécki osadníci na Cypre a pri juhozápadnom pobreží Malej Ázie vytvorili akúsi achájsku námornú ríšu.

Mykénske umenie reprezentuje množstvo zobrazení bohov a kultových scén, často ešte s krétskymi znakmi (motívmi dvojitej sekery a dvojitých rohov). Sochárska výzdoba architektúry bola zriedkavá, častejšie sa vyskytovali fresky, ktorými sa zdobili steny palácových miestností. Umenie malo pochmúrny, vojenský ráz, vynikalo šperkárstvo, výroba zbraní a kovových nádob. Na keramike sa opakovali motívy odvodené z prírodných vzorov, figurálna výzdoba bola vzácna.

Náboženstvo si napriek krátkemu vplyvu zachovalo samostatnosť. Hlinené tabuľky z Pylu dokazujú, že neskorších dvanásť gréckych bohov má pôvod v mykénskej epoche. Tu sa po prvýkrát stretávame s ich menami (Zeus, Héra, Áres a Aténa).

Okolo roku 1200 pred n. l. vpadli do Grécka Dórovia. Viaceré mykénske hrady boli vyplienené a ľahli popolom. O storočie neskôr sa moc Mykén definitívne rozpadla. Z mykénskej kultúry zostali v Grécku tradície najmä v remeselníckej technike, náboženstve a epike (Homér).