Choď na obsah Choď na menu

Egypt dar Nílu

 

Výstava Egypt dar Nílu zo súkromnej zbierky Jána Hertlíka ponúka návštevníkom príležitosť oboznámiť sa s jednou z najväčších civilizácií, ktorá prekvitala na brehoch rieky Níl.

Na výstave sú vystavené rôzne druhy plastík, busty panovníkov, sochy vládcov a bohov, ako aj obrazy a iné umelecké diela navodzujúce atmosféru starovekého Egypta. Výstava vás prevedie všetkými časovými obdobiami staroegyptskej civilizácie od čias zjednotenia Egypta panovníkom Narmerom, cez pyramídy - veľkolepé príbytky večnosti týčiace sa v piesku, najkrajšou ženou staroveku – Nefertiti, pokladmi panovníka Tutanchamona, až po Ptolemaiovské obdobie, kedy Rímska ríša ukončila jednu etapu egyptských dejín.

Výstava je rozdelená do kategórií:

  • Zrodenie Egypta
  • Človek sa bojí času, ale čas sa bojí pyramíd
  • Bohovia starovekého Egypta
  • Mumifikácia – príprava na večnosť
  • Achnatonova náboženská revolúcia
  • Tutanchamon - Poklad storočia
  • Služobníci vtesaný do kameňa
  • Zrezaná trstina a papyrus
  • Zvieratá ako stelesnenia bohov
  • Umenie v starovekom Egypte

 

Staroveký Egypt - Hoci slávne pamiatky starovekého Egypta, kráľovstva faraónov, vznikli pred tisíckami rokov, zaujímajú a udivujú nás dodnes. Impozantné výtvory ako sfinga, pyramídy, hrobky v Údolí kráľov a veľkolepé chrámy v Luxore a Karnaku sú dôkazom vyspelosti a moci tejto civilizácie. Rozprávkové poklady z Tutanchamonovej hrobky sú zasa svedectvom jej výraznej kultúrnej bohatosti.

Od zjednotenia Egypta v roku 3100 pred n. l. sa táto krajina pod vládou faraónov stala neprekonateľnou ekonomickou a kultúrnou mocnosťou, ktorá pretrvala ďalších vyše 3000 rokov. Dva najväčšie zdroje života boli slnko a rieka Níl. Veľké nánosy bahna čo ostali po pravidelných záplavách, ponúkali úrodnú pôdu, ktorá bola prínosom pre poľnohospodárstvo.

Egypťania zo všetkých tried sa tešili pozemskému životu a vzhliadali k polobožskému panovníkovi, ktorý bol prostredníkom medzi nimi a bohmi, aby dosiahli harmóniu vo vesmíre a zaručili si blahobyt v ďalšom živote. Smrteľný svet bol blahodarný, lebo bol vstupom do nádherného posmrtného života. Panovník po smrti získal miesto medzi bohmi a Egypťania zo srdca – ktorým slúžili panovníkovi – verili, že keď naplnia svoju predurčenú úlohu na zemi, aj im sa po smrti dostane nekonečnej radosti.

Egypťania vynikali v oblasti ako matematika, staviteľstvo, medicína, anatómia a astronómia: poklady objavené v kráľovských hrobkách sú zasa dôkazom rozvinutej remeselnej výroby. Popri vede sa Egypťania venovali aj mágii a poverám, ktorým sa snažili vysvetliť svet, rozumieť mu a naplniť svoje prikázané bytie.


Zrodenie Egypta

Narmerova paleta je významný egyptský archeologický nález pochádzajúci z prelomu 0. a 1. dynastie. Obsahuje jedny z prvých hieroglyfických znakov a výjavy na nej sa považujú za znázornenie zjednotenia Horného a Dolného Egypta faraónom Narmerom. Na každej strane je kráľ zobrazený s korunou jednej z týchto oblastí. Niektorý egyptológovia považujú Narmerovu paletu za „Prvý historický dokument na svete“.


Človek sa bojí času, ale čas sa bojí pyramíd

Prvým divom sveta sú pyramídy a ako jediné zo siedmich divov ešte stoja. Nachádzajú sa na skalnatej planine oddeľujúcej údolie Nílu od púšte a sú zoradené v dĺžke temer sto kilometrov od Káhiry až po Illáhún. Pyramídy vystavané z obrovských kamenných blokov patria medzi najväčšie stavby vytvorené ľudskou rukou.

Dnes ich je v Egypte evidovaných medzi 80 a 111. Niektoré z nich nie sú väčšie ako kopa kamenia a sú v pomerne zlom stave, iné dosahujú takých monumentálnych rozmerov, že ich vidieť z vesmíru. Slúžili ako hrobky panovníkov. Najväčšie pyramídy boli postavené v Gíze: Chufuova, Rachefova a Menkaureho. Najznámejšia a najväčšia z nich, známa aj ako Veľká pyramída v Gíze, je Chufuova pyramída, ktorá bola postavená približne v rokoch 2580–2560 pred n. l.. Dosahuje výšky 137 m, čo ju do roku 1311, kedy bola postavená katedrála v anglickom Lincolne, robilo najvyššou stavbou na svete. Ďalšie z pyramídových oblastí sa nachádzajú v Sakkáre, Abúsíre, Dahšúre, el-Lište, Médúme a el-Láhúne.


Bohovia starovekého Egypta

Egyptský bohovia a bohyne sú uctievaní v podobe zvierat, rastlín i ľudských bytostí. Nikde na svete nie je taký pestrý a zložitý systém božstva ako v Egypte. Uctievaní bohovia sa menili podľa vôle panovníka, ktorý práve zasadol na trón, alebo podľa vôle egyptských kňazov. Egyptské božstvo sa líšilo i medzi generáciami, rovnako boli isté regionálne odlišnosti. Niektorí bohovia postupom času zanikli, iní boli naopak neskôr vzkriesení, niektorí prežili celé tisícročia.


Mumifikácia – príprava na večnosť

Kanopy alebo kanopické vázy boli pohrebné nádoby. Už od začiatku mumifikácie sa používali štyri nádoby, do ktorých sa ukladali vnútornosti z mŕtveho teľa. Pečeň sa ukladala do kanopy s ľudskou hlavou, pľúca do kanopy s hlavou paviána, črevá do kanopy s hlavou sokola a žalúdok do kanopy s hlavou šakala.

Z orgánov ponechávali Egypťania v tele iba srdce, pretože verili, že v ňom sídli duša. Oproti tomu mozog nebol považovaný za dôležitý, jedine pre tvorbu hlienu, preto ho odstraňovali cez nosné dierky. Od 12. dynastie boli kanopické vázy ukladané do skrinky v tvare rakvy, od Strednej ríše do dvojitej skrinky, v hrobke vedľa sarkofágu, aby sa zachovala celistvosť telesnej schránky mŕtveho. Egypťania predpokladali, že mŕtvy ich bude potrebovať aj na druhom svete. Telesné orgány boli vyberané z brušnej dutiny, aby sa zabránilo rozkladnému procesu mumifikovaného tela.


Achnatonova náboženská revolúcia

Nefertiti bola kráľovná a manželka faraóna Achnatona. Jej meno sa stalo synonymom krásy. Dnes je známa hlavne vďaka krásnej tvári a neobyčajne jemným rysom, ktoré kontrastovali s rysmi jej manžela, kráľa Achnatona. Nefertiti mala s Achnatonom len dcéry. V Tébach sa jej pravdepodobne narodili tri dcéry: Meritaton, Meketaton a Anchesenaton, ktorá neskôr bola manželkou panovníka Tutanchamona. Asi v piatom roku vlády kráľa Achnatona sa hlavné mesto egyptskej ríše presunulo z Téb do novo postaveného Achetatonu (Atonov obzor) a kráľovský dvor sa samozrejme presunul takisto. V Achetatone sa im narodili ešte asi tri dcéry: Neferneferuaton, Neferneferure a Setepenre, nie je však vylúčené, že niektoré z nich zomreli vo veľmi mladom veku. Po narodení šiestej dcéry začal význam kráľovnej Nefertiti klesať. Naopak mierne vzrástol vplyv Achnatonovej vedľajšej manželky Kije a akékoľvek správy o Nefertiti miznú.

Achnaton bol panovník z konca 18. dynastie. Za jeho vlády vyvrcholil konflikt medzi svetskou a duchovnou mocou. Sám sa usiloval zasadiť kňazstvu rozhodujúci úder novým učením o jedinom univerzálnom božstve Atonovi. Atona znázorňovali ako slnečný kotúč, z ktorého vyžarujú životodarne lúče zakončené ľudskými rukami.

Achnaton v štvrtom roku svojej vlády demonštratívne opustil Téby a založil nové hlavné mesto Achetaton. Zakázal uctievať staré božstvá, najmä Amona a Mut. V šiestom roku vlády zmenil svoje meno Amenhotep IV (Amón je spokojný) na Achnatona (Vtelenie Atona).

Achnatonovou manželkou bola kráľovná Nefertiti. Jeho úsilie zblížiť na základe jednotnej viery v Atona všetky ľudské rasy nepochopili. Pozície Egypta sa značne oslabili najmä medzi ázijskými susedmi. Po jeho smrti prešla vláda do rúk Smenchkareho, ktorého Achnaton urobil krátko pred svojou smrťou svojím spoluvládcom.

Ďalším panovníkom bol Tutanchamon, v skutočnosti však vládol veľkňaz Aje. Vtedy opäť zvíťazilo staré náboženstvo. Achnatonove pamiatky ničili a jeho meno zahladzovali. Vyhlásili ho za kacíra.

Umenie amarnského obdobia - Achnatonovo predsavzatie rozísť sa s minulosťou a dovtedajšími konvenciami sa zreteľne prejavuje v umeleckej tvorbe jeho obdobia. Keď sa dvor presťahoval do Amarny, kráľ vzal so sebou umelcov, ktorí uvítali rozchod s tradíciou, konkrétne so zobrazením ľudského tela. Idealizmus sa vytratil a novú výrazovú formu vidieť najzreteľnejšie na sochách samotného Achnatona. Zobrazovali ho s úzkou hlavou a dlhým krkom a zavše toto podanie ešte zdôrazňovali vysokou čelenkou. Niektoré časti tela boli opuchnuté a nafúknuté, iné zas vychudnuté a vycivené. Jeho telo sa nikdy nenašlo, takže nie je jasné, či to bola jednoduchá nová konvencia alebo verný portrét. V skutočnosti všetky postavy ľudí zobrazovali týmto svojráznym spôsobom, a to nasvedčuje, že každý Egypťan sa musel prispôsobiť výzoru božského kráľa.


Tutanchamon - Poklad storočia

Schody viedli ohradenému vchodu do hrobky. Napätie vzrástlo, keď objavili kartuše s Tutanchamonovým menom. Howard Carter 26. novembra 1922 prerazil menší otvor a chystal sa vstúpiť do komory. Dôkazy nasvedčovali, že do nej už niekto vnikol, no bola znovu zapečatená a poklad bol nedotknutý. Carter dodatočne poznamenal: „Najprv som nevidel nič, lebo z pohrebnej komory unikal horúci vzduch a sviečka blikala, ale vzápätí, keď som si navykol na takéto osvetlenie, z prítmia sa pomaly vynárali čudesné zvieratá, sochy a zlato – všade sa ligotalo zlato.“ Bol to najväčší objav v egyptskej archeológii vôbec – neporušená hrobka panovníka osemnástej dynastie Tutanchamona.

Tutanchamon bol jediným známym synom panovníka Achnatona. Pravdepodobne sa narodil v Achetatone, hlavnom meste, ktoré založil jeho otec blízko Amarny ako výraz revolučného režimu. Tutanchamon na trón nastúpil ako osemročný. Za jeho panovania sa kráľovský dvor vrátil do Menfisu a Téby sa opäť stali najvýznamnejším náboženským centrom Egypta. Mladistvý kráľ bol iba figúrkou vo formujúcom sa novom režime a stal sa korisťou vysokých dvorných radcov. Po smrti – zomrel ako šestnásť – či sedemnásťročný – rýchlo upadol do zabudnutia. Keď sa prestalo pochovávať v Údolí kráľov, na Tutanchamonovu hrobku pozabudli. Tamojšie obdivuhodné poklady zostali nedotknuté výše 3000 rokov až do čias slávneho objavu Howarda Cartera roku 1922, keď sa celý svet dozvedel o prakticky neznámom panovníkovi osemnástej dynastie.


Služobníci vtesaný do kameňa

Vešebt je drobná soška najčastejšie v podobe múmie používané v starovekom Egypte ako súčasť pohrebnej výbavy. Mala zastúpiť zosnulého pri plnení pracovných povinností, ktoré mu mohli byť uložené v podsvetí. Niekedy boli chápané aj ako služobníci zosnulého.  Vešebty sú doložené od doby 9. a 10. dynastie, častejšie sa potom vyskytujú od Strednej ríše; súčasťou pohrebnej výbavy zostali až do doby ptolemaiovskej. Sprvoti boli Vešebty ukladané v hrobkách súkromných osôb, od začiatku 18. dynastie tiež panovníkov, v neskorých obdobiach sa objavujú aj pri pohreboch posvätných zvierat. Boli zhotovované z dreva, z fajansu alebo keramiky, najstaršie známe sošky sú kamenné.. Od konca 12. dynastie spravidla nesú nápis zaznamenávajúci 6. kapitolu Knihy mŕtvych, ktorá poskytuje návod, ako Vešebt "oživiť". Od doby Novej ríše mávajú v rukách pracovné náradie, prípadne vrece cez rameno. V hrobkách boli Vešebty ukladané do osobitnej schránky, v niektorých prípadoch do samostatných rakiev.


Zrezaná trstina a papyrus

V starovekom Egypte boli pisári nielen zapisovačmi, ale tiež výkonnými úradníkmi a vyberačmi daní, sami však boli od daní oslobodení, rovnako ako od vojenských povinností. Vykonávatelia tohto povolania sa tešili veľkej úcte. O živote a spoločenskom postavení pisárov pojednáva napríklad Kniha múdrych rád do života. Patrónom pisárov bol Thovt, boh písma a múdrosti.

Pisári písali čiernym atramentom, vyrobeným zo sadzí a šťavy papyrusu. Znaky, ktoré potrebovali zvýrazniť, písali červeným atramentom. Vyrábali ho z okrového prášku, vody a papyrusovej šťavy. Ako písadlo slúžila zrezaná trstina. Pred písaním pisári rozžuli koniec stonky, a tak vytvorili akýsi štetec, ktorým sa písalo. Na uschovanie písacích potrieb používali pisári drevenú doštičku. V nej boli dve jamky na čierny a červený atrament a žliabok, kde sa dávali písadlá. Pisári písali postojačky alebo posediačky. Ak sedeli na zemi, mali skrížené nohy, takže napnutá suknica tvorila podložku pre papyrus. Popísané zvitky sa stočené ukladali do drevených skriniek, či do hlinených džbánov. Keďže papyrus bol veľmi drahý, používali sa staré dokumenty na zápis nových. Staré texty na papyruse sa jednoducho zmyli. Často používané dokumenty sa písali na zvitky vyrobené z kože zvierat. Osobitým druhom materiálu boli zriedkavo používané obielené drevené tabuľky, z ktorých sa dal napísaný text tiež zmyť. Písalo sa i na pruhy plátna a kovové a fajansové predmety.


Zvieratá ako stelesnenie bohov

Egypťania videli zvieratá ako stelesnených bohov a boli jednou z prvých civilizácií, ktorá sa starala o domácich zvieracích miláčikov. Egypťania boli predovšetkým milovníkmi mačiek, ktoré boli spájané s bohyňou Bastet, ale mali tiež úctu k jastrabom, ibisom, psom, levom a paviánom. Mnoho z týchto zvierat malo špeciálne miesto v egyptskej domácnosti a často boli mumifikované a pochované po svojej smrti pri svojom majiteľovi.


Umenie starovekého Egypta

Maliarstvo v starovekom Egypte podliehalo prísne rituálnym účelom (podobne ako sochárstvo), ktoré z neho robili po formálnej stránke dokonalé, štylizované, ale málo realistické umenie. Dôraz sa kládol na jednoduchosť a formalitu. Už z najstarších dynastických čias máme zachované maľby a reliéfy na neuveriteľne vysokej úrovni, ktorá sa ale počas nasledujúcich 3000 rokov takmer nezmenila.

Nástenné maľby a reliéfy sa nám zachovali najčastejšie v egyptských hrobkách, takže medzi ich obvyklé motívy patria scény z tzv. Knihy mŕtvych alebo obrazy radostného života na druhom svete, tak ako si ho Egypťania predstavovali.  Staroegyptský maliar zvyčajne používal pri maľovaní vodiace čiary, len zriedkavo prácu začínal načrtávať voľnou rukou.

Egyptské maliarstvo používalo celkom sedem farieb: modrá – vyrábaná z azuritu,  žltá – vyrábaná z okra zafarbeného oxidmi železa, zelená – vyrábaná z malachitu s pridaním okra, hnedá – vyrábaná z rôznych druhov okra, červená – vyrábaná z rôznych druhov okra, biela – sa vyrábala z uhličitanov vápnika alebo zo sadry, čierna – vyrábaná z uhlíka. Farby sa len zriedkakedy konzervovali včelím voskom. To, že ich máme aj dnes zachované oslnivo jasné, je spôsobené veľmi suchým podnebím, ktoré v Egypte panuje.

Posledným panovníkom starovekého Egypta bola Kleopatra IV, po jej smrti sa už nikdy neobnovila tradícia dlhá cez 3 tisícročia. Egypt neustále odhaľuje svoje tajomstvá a poznanie tejto výnimočnej civilizácie je čoraz hlbšie.

Staroegyptské sochárstvo sa riadilo prísnymi predpismi, podľa ktorých sa určovala kvalita diela. V priebehu troch tisícročí to viedlo k tomu, že v sochárstve prebehli len minimálne zmeny týkajúce sa prevažne použitých materiálov a techniky, ale nie formy. Najstaršie sochy pochádzajúce z 2. dynastie sa tak takmer nelíšia od sôch posledných faraónov. Socha predstavovala viac, než len obraz osoby alebo boha. Egypťania verili, že pre svoju trvácnosť má socha schopnosť uchovávať zobrazený objekt na večnosť. Sochám boli pripisované magické schopnosti, mimo iné aj tá uchovať ľudskú dušu ka aj v prípade, že by sa po smrti mumifikované telo osoby rozpadlo.

Egyptskí sochári poznali viacero materiálov, ktoré používali na zhotovovanie sôch – kameň, drevo aj kovy. Do dnešných čias sa zachovalo najviac kamenných sôch, čo ale možno pripísať skôr trvácnosti materiálu než jeho obľúbenosti u sochárov. Kamenné sochy sa tesali najčastejšie z mäkkých druhov kameňa, hlavne vápenca, pretože sa dali ľahšie opracovať. Zriedkavejším materiálom bola žula. Je známe aj použitie pieskovca.

Sochári pracovali v remeselníckych dielňach, prípadne priamo na miestach, kde sa kameň ťažil. Používali kamenné kladivá na najhrubšie tesanie, dláta a paličky na jemnejšie opracovávanie. Konečné úpravy sa robili okrúhlymi kameňmi vajcového tvaru, alebo kremičitým práškom, kožou a vodou.