Choď na obsah Choď na menu

Založenie Ríma

romulus-a-remus.jpg

socha na ktorej vlčica dojčí Romula a Rema

„Rím bol založený roku 753 pred n. l.,“ uvádza sa v historických prehľadoch a príručkách. V niektorých dokonca stojí, že sa tak stalo 21. apríla, a v presnejších sa pripája, že tento dátum sa opiera o „rímsku tradíciu“. Zakladateľmi Ríma boli podľa tej istej tradície bratia Romulus a Remus.

Presnosť a jednoznačnosť vzbudzujú dôveru a ustavičné opakovanie vierohodnosť. Starí Rimania neuvádzali však po dlhé stáročia rok založenia svojho mesta presne ani jednoznačne; zdá sa, že vôbec netušili, aký to bude raz dôležitý učebnicový dátum. Podľa istého učenca a spisovateľa Marca Terentia Varrona bol Rím založený „tretieho roku šiestej olympiády“ (prvá olympiáda sa podľa gréckej tradície konala roku 776 pred n. l.). No a z tejto informácie vypočítal historik Dionýz Exiguus, že k založeniu Ríma došlo v roku 753 pred n. l.

Historickú tradíciu dnes spravidla nezavrhujeme; skúsenosti nás poučili, že občas obsahuje zrnko pravdy. Lenže v prípade Romula a Rema ide o osoby, ktoré boli príliš vznešeného pôvodu, aby to mohli byť ľudia z mäsa a kostí. Ich otcom bol boh vojny Mars, matkou zasa panna - vestálka Rea Silvia. Ich predkom v pätnástom kolene bol hrdina Aeneas, syn bohyne lásky Venuše a pravnuk samotného Jupitera. Rimania boli na tento vznešený pôvod zakladateľov svojho mesta hrdí a používali ho ako jeden z argumentov na odôvodnenie svojej svetovlády.

„Staroveku priznávame výsadu, že smie miešať ľudské s božským, aby vznik miest vyzeral vznešenejší“, napísal na sklonku 1. storočia pre n. l. rímsky historik Titus Livius. Z vôle bohov bol založený Rím, aby sa skvel v kráse a sláve a mocne svetu vládol, keď padla slávna Trója... Ako sa to stalo, o tom sa mýty vcelku zhodujú; rozdiely sa týkajú len niektorých nepodstatných podrobností a zveličili ich až niektorí autori. Najznámejšie a najrozšírenejšie podanie týchto mýtov pochádza najväčšieho diela rímskej epickej poézie, z Vergíliovej Aeneidy.

História pádu Tróje, ktorá tvorí prológ k založeniu Ríma, je známa z Homéra a Vergílius si ju s miernymi obmenami požičal pre rímske potreby. Najvyššiemu bohu Jupiterovi sa znepáčil rod trójskeho kráľa Priama, a tak dopustil záhubu jeho mesta. Príčinu tohto božieho dopustenia Múzy Homérovi neprezradili. Priamus bol spravodlivý vladár a statočný človek, mal 18 manželiek a 50 synov, k tomu ešte 12 dcér, obete prinášal, bohov si ctil a k ľuďom sa správal vľúdne. Napokon pád Tróje určil sám Osud, ktorý je mocnejší než všetci bohovia. Vykonávateľmi tohto diela záhuby sa stali spojené národy achájskych kráľov, ktoré pritiahli z Grécka a po desaťročnom obliehaní Tróju zničili.

Na výpravu proti Tróji mali achájski králi dostatočný dôvod. Bola bohatým mestom, plným zlata, striebra, bronzu a krásnych žien; okrem toho ich znepokojovala jej moc. To sa však dozvedáme od Homéra len akoby mimochodom. O to podrobnejšie sme však informovaní o bezprostrednom podnete k vojne. Priamov syn Paris uniesol manželku spartského kráľa Menelaa, krásnu Helenu. Neuniesol ju celkom sám, ale s pomocou Aenea. A nespravil to dokonca z vlastnej vôle. Podnietila ho k tomu bohyňa lásky Venuša, ktorá mu sľúbila za manželku najkrajšiu ženu pod slnkom. No a primeraným trestom za únos kráľovej manželky synom iného kráľa bola podľa dobových zvyklostí vojna – s tým musel Paris i jeho otec Priamus počítať.

Nikto z trójskych vodcov neunikol achájskym zbraniam. Už za vojny zahynul Priamov syn Hektor, ktorý bol hlavným veliteľom trójskeho vojska; zahynul i Paris a ostatní Priamovi potomkovia; zahynuli vodcovia všetkých spojencov Tróje, v poslednej noci zahynul aj kráľ Priamus. Kto z popredných Trójanov pád mesta prežil, padol do zajatia. Zachránil sa len jeden jediný muž. Bol to Aeneas, niekdajší Paridov priateľ. Osud mu totiž určil, aby preniesol oheň z trójskeho kozuba na italskú pôdu a založil tam mesto, z ktorého vzišiel Rím. Unikol teda s pomocou Osudu a z horiaceho mesta zachránil svojho otca i syna Ascania. Márne túžil po obnove Tróje, najvyšší boh Jupiter mu nakázal, aby si našiel novú vlasť priamo v Itálii.

Itália je však veľká a Aeneas sa chcel v nej usadiť na najlepšom mieste, ktoré by mu určili bohovia. Ako zbožný človek vyhľadal preto veštkyňu Sybillu, aby mu zjavila ich vôľu. Tá ho poslala do podsvetia, aby sa spýtal svojich predkov. Podľa ich odporúčania odišiel s loďstvom do strednej Itálie, pristál v ústí rieky Tiberu a založil tam mesto. Založením mesta to však ešte nekončilo. Územie okolo Tiberu nebolo nikoho. Žili tam Latinovia, ktorým vládol Latinus, syn boha polí a lesov Fausta. Ako prijal Latinus Aenea, o tom sa správy rozchádzajú; podľa jednej verzie vraj priateľsky, podľa druhej mu dovolil založiť mesto až po boji. No nech je ako chce, nakoniec mu za manželku dal svoju dcéru Laviniu. Na jej počesť Aeneas pomenoval novozaložené mesto Lavinium.

O svoje mesto musel ešte stále Aeneas bojovať. Na čelo nespokojných starousadlíkov sa postavil Turnus a zaútočil na Aeneovo mesto. Rozpútala sa krvavá vojna. Rozhodol ju až súboj medzi vodcami obidvoch strán, v ktorom Aeneas Turna zabil. Víťazný Aeneas potom veľkolepo dobudoval svoje mesto, spojil trójsky ľud s latinským a stal sa jeho kráľom. Zo spojenia trójskych prisťahovalcov a latinských starousadlíkov vznikol národ rímsky, ktorí dostal meno podľa mesta, čo založili neskorší Aeneovi potomkovia Romulus a Remus.

Aeneov syn Ascanius čiže Julus založil potom mesto Alba Longa, ktoré bolo priamym predchodcom Ríma. Po Julovi vládlo v Albe Longe 11 menej známych kráľov. Dvanástym jeho nástupcom bol kráľ Procas, ktorý mal dvoch synov: staršieho Numitora a mladšieho Amulia. Keď umrel, na trón mal nastúpiť podľa práva Numitor. Amulis ho však vlády zbavil a vyhnal. Keďže si chcel byť istý, nechal popraviť všetkých jeho synov a dcéru Reu Silviu donútil stať sa kňažkou bohyne Vesty, čo bola funkcia spojená so sľubom večného panenstva. Lenže sľub - nesľub, Rea Silvia neodolala bohu vojny Martovi a po patričnom čase mu porodila dvojčatá Romula a Rema.

Len čo sa Amulis dozvedel o narodení prípadných uchádzačov o svoj trón, rozkázal ich hodiť do rieky a ich matku Reu Silviu tiež. Sluhovia dali chlapcov do koša a odniesli ich k Tiberu, ktorý bol práve rozvodnený. Položili kôš na vodu a ohlásili Amuliovi splnenie rozkazu. Voda však čoskoro opadla a kôš s Romulom a Remom ostal na suchu. Nezahynula ani ich matka, ktorú zachránil boh rieky Tiberu; odniesol ju k svojim prameňom a tam si ju vzal za ženu.

Po záchrane Romula a Rema pred utopením nasledovala ich záchrana pred hladom a zimou. Ich plač privábil vlčicu, ktorá žila v lese na neďalekom Palatínskom pahorku. Zbehla k rieke a odniesla ich do svojho brlohu, kde ich potom dojčila svojím mliekom a ohrievala svojím telom. Raz je tak zazrel pastier Amuliových stád Faustulus. Vyčkal, keď od chlapcov odbehla a odniesol si ich domov, kde ich spolu so svojimi 12 synmi vychoval.

Keď Romulus a Remus odrástli, pásli kravy a poľovali na zver, čo sa v mýtických časoch považovalo za celkom primerané zamestnanie pre kráľovských synov. Paris bol napríklad pôvodným povolaním tiež pastier, Aeneas takisto, ba aj Hercules začal svoju závratnú kariéru vo svete mýtov ako pastier. Vďaka svojej vlčej dojke a zdravému životnému štýlu sa stali z Romula a Rema zdatní junáci. O svojom božskom pôvode nevedeli, o vládne veci sa nestarali, žili teda spokojne a šťastne. Ako to u mládencov býva, občas si zmerali sily, ba aj sa pobili. Najradšej si na to vyberali konkurenčných pastierov, ktorí pásli Numitorove stáda na blízkom pahorku. Na jednej z takýchto výprav ich však Numitorovi pastieri premohli a priviedli do domu svojho pána. Numitor v nich poznal svojich vnukov (ako, to sa presne nevie) a bez dlhých rečí ich prehovoril, aby sa Amuliovi pomstili. Vpadli teda do Alby Longy, Amulia zabili a vládu vrátili Numitorovi. Všetko bolo v najlepšom poriadku – ibaže Romulus a Remus, vedomí si svojho kráľovského pôvodu, nemali kde vládnuť. Keďže nechceli čakať, kým ich dedo Numitor zomrie a uvoľní im trón na Albe, rozhodli sa založiť nové mesto. Svoje rozhodnutie aj uskutočnili. Tristo rokov po založení Alby Longy vyrástli na Palatíne vysoké hradby Ríma.

O umiestení nového mesta na Palatínskom pahorku sa Romulus a Remus ľahko dohodli. Bolo to neobyčajne výhodné miesto: uprostred prekrásnej úrodnej krajiny, nad riekou ponáhľajúcou sa k moru, z troch strán chránené strmými skalnatými svahmi a zo štvrtej močiarmi proti útokom divej zveri i nepriateľov. Šesť iných pahorkov sa mierne dvíhalo na všetkých stranách okolo Palatína. Bratia teda vyčkali na priaznivé znamenia bohov, potom vzali pluh, do ktorého zapriahli býka a kravu, a podľa dávnej obyčaje vyorali okolo budúceho mesta brázdy, ktoré na troch miestach zdvihnutím pluhu prerušili. Brázdy boli symbolom obrannej priekopy, vyoraná zem symbolom hradieb, prerušené miesta označovali budúce mestské brány. Nato vykopali uprostred pahorku štvorcovú jamu a uložili do nej obetné plody a pluh. Po príslušných bohoslužbách bolo mesto založené.

Teraz išlo o poslednú formalitu: ako sa mesto bude volať. Každý z bratov túžil, aby sa volalo po ňom. Robili si na to rovnaký nárok, tým skôr, že boli dvojčatá a nemohla prevážiť úcta k staršiemu. Dohodli sa teda, že vyčkajú znamenie z letu vtákov, čo sa považovalo v tých časoch za obzvlášť spoľahlivý spôsob, ktorým dávali bohovia najavo svoju vôľu. Romulus ostal na Palatíne, aby pozoroval oblohu, a Remus sa za rovnakým účelom vybral na neďaleký kopec. Len čo Remus zaujal svoje stanovisko, objavilo sa na nebi šesť supov. Okamžite to hlásil veštcom a žiadal, aby ho vyhlásili za víťaza. Hneď nato, ale ešte pred výrokom veštcov, sa ukázalo Romulovi 12 supov. Keďže sa bratia na podmienkach presne nedohodli, vznikol spor. Remus sa vyhlasoval za víťaza z titulu časového prvenstva, Romulus zas z titulu väčšieho počtu vtákov. Medzi bratmi došlo k hádke, ktorá sa premenila na bitku, v ktorej vraj zabili Rema. Či to tak naozaj bolo, nevedno. Podľa inej verzie zahynul Remus až neskôr, keď preskočil Romulove hradby, aby ho urazil. Rozhnevaný Romulus ho vraj za to zabil so slovami: „Tak nech sa stane každému, kto preskočí moje hradby!“ tak či onak, mesto dostalo po Romulovi meno Roma čiže RÍM a Romulus sa stal jeho prvým kráľom.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.