Choď na obsah Choď na menu

Umenie zobrazovania - Od Willendorfskej Venuše po méloskú Afroditu

umenie-zobrazovania---od-willendorfskej-venuse-po-venusu-z-melu--1-.jpg

Od Willendorfskej Venuše po Venušu z Mélu

Najstaršie vyobrazenia pochádzajúce od človeka sú staré vyše 30 000 rokov. Mnohé sú veľmi naturalistické, iné silne štylizované. Predsa však už pri tých najstarších je pozoruhodné, že umelcovi nešlo iba o číre vyobrazenie niečoho. Chcel svojim obrazom alebo sochou aj niečo vyjadriť. Týmto ponímaním sa tak Venuša z rakúskeho Willendorfu vôbec neodlišuje od Venuše z Mélu.

Najstaršie umelecké diela sú malé sochy zo slonoviny, rohoviny, kostí, hliny alebo kameňa. Plnoštíhla dáma z Willendorfu je stará okolo 25 000 – 30 000 rokov. Najčastejšie majú ženské postavičky silno zdôraznené pohlavné znaky, preto sa pokladajú za bohyne plodnosti. Tvár pritom nie je veľmi prepracovaná, často však je prepracovaný účes.

O niečo mladšie sú jaskynné maľby. Len v samom Francúzku a Španielsku sa nachádza okolo 200 jaskýň s umeleckými dielami starými približne 10 000 až 25 000 rokov. Najvýznamnejšie z nich sa nachádzajú vo francúzskej jaskyni pri Lascaux (asi z obdobia 15 000 pred n. l.) Spolu je na stenách jaskyne, hlbokej 140 metrov, zobrazených okolo 600 zvierat: hovädzieho dobytka, zubra, koňa, kozorožca a divých mačiek v žltej, červenej, hnedej a čiernej farbe. K nim možno pripočítať aj okolo 1500 vyškrabaných alebo vyrytých obrázkov, ktoré sú čiastočne staršie ako maľby.

Obrázkové dejiny

jaskyna-lascaux.jpg

Nástenné maľby v jaskyni Lascaux

Od 13. tisícročia pred n. l. sa ukazuje v nástenných maľbách na skalách tendencia nezobrazovať len jednotlivé postavy, ale celistvejšie a komplexnejšie súvislosti a spojitosti, na ktorých sa objavujú už aj ľudia v umelecky komponovaných loveckých scénach. V mezopotámskych vyspelých kultúrach bolo obľúbené reliéfne zobrazenie. V asýrskom období (asi od r. 1400 pred n. l.) vznikali na stenách mestských brán a kráľovských palácov diela, vysoké vyše 2m, ktoré hovoria o poddaných aj o cudzozemských hosťoch a obšírne i o hrdinských činoch panovníkov. Výnimočne významné sú predovšetkým modro glazované a pomaľované hlinené tehly.

V Egypte sa pokúšali zobraziť celý život v obrazových sériách na stenách pohrebných komôr, aby nimi odprevadili mŕtveho na druhý svet. Na antických vázach z geometrického obdobia (1050 – 700 pred n. l.) sa dá dobre pozorovať, ako sa menila výzdoba od abstraktných vzorových kresieb na komplexnejšie obrazové reliéfy, na ktorých sa predstavovali slávnostné sprievody, závody a zápasy, bitky a mytologické scény.

Veľkí a pekní ľudia

Vyspelé kultúry boli reprezentatívne, a tak vznikli z malých šikovných figúrok bohov, vyskytujúcich sa v pradejinách, až kolosálne sochy od 3. tisícročia pred n. l. Najväčší gigantizmus rozvinuli Egypťania svojimi kolosálnymi sochami Amenhotepa III. a Ramesse II. No aj asýrsky kráľ Sargon II. zanechal po sebe vo svojom hlavnom meste kolosálne sochy. Všetky však zostali zabudované v architektúre budov a mali meravý rituálny postoj.

Až Gréci rozvinuli od 7. storočia pred n. l. samostatné stojace sochy v životnej veľkosti. Postupne nadobúdali ľudské telá vždy plnší výraz. Hoci archaické postavy stáli ešte v meravom postoji, v klasickom období prichádza do tela pohyb. Najstaršie starogrécke sochy zachytávali už okamihy ako geniálne momenty: načiahnutie na hod diskom alebo uväzovanie čelenky.

V helénskych časoch sa vystupňovalo zobrazenie na komplikované, často manieristické prehnané alebo zveličené pózy a postoje nielen jednotlivých postáv, ale aj celých skupín. V protiklade k sústredených postavám klasického obdobia zachytávali helenistické sochy často s dramatickým gestom aj postavy vo svojom okolí, ako napr. úžasné zápasenie Laokoonta s hadmi (rímska kópia sa dnes nachádza v Ríme vo Vatikánskom múzeu) alebo ponáhľajúca sa Niké zo Samothraké (dnes Louvre, Paríž).

umenie-zobrazovania---od-willendorfskej-venuse-po-venusu-z-melu--2-.jpg

Praxiteles: Hermes s Dionýzom ako dieťaťom, rímska kópia starogréckeho originálu

Znovupoznanie žiaduce

Venuša z Mélu (okolo 130 pred n. l.; Louvre, Paríž) patrí k tomu málu antických majstrovských diel, ktoré sa do dnešných čias zachovali v origináli. Z mnohých iných poznáme iba kópie, pritom však príležitostne aj viaceré. Etruskovia a Rimania boli totiž náruživý zberatelia. V ich vlastných dielach ide naproti tomu menej o perfektnosť než o realizmus.

U Etruskov mali napríklad mnohé zobrazenia človeka dokonca karikujúce, zosmiešňujúce črty. Pritom sú však také živé, že panuje domnienka, že sa dá v nich zahliadnuť celé jestvovanie človeka. Na jednej hlinenej urne z Volterry je zobrazený manželský pár s veľmi zvýraznenými vráskami. Vyzerajú veľmi odpudzujúco, zrejme zámerne, keď sa stiesnene na nich akoby len mimochodom pozriete.

Rimania vkladali do svojich búst a sôch predovšetkým poznanie. Až v Augustovej dobe dostali zobrazenia panovníkov posolstvo. V cisárskych dobách sa idealizovanie a realizmus vždy menili a striedali. Za jedno z grandióznych zobrazení panovníka, ktoré bolo kedy zhotovené, sa považuje busta cisára Caracallu (186 – 217 pred n. l.), ktorá zobrazuje cisára s nahnevaným a zvrašteným čelom a brutálnym výrazom okolo úst. Pri posudzovaní všetkých zachovaných diel si však treba uvedomiť, ako asi rozdielne by sme na ne nazerali, keby sa nám bolo zachovalo celé antické alebo staroveké kultúrne dedičstvo.

Opory pre bohov

V neskorej klasike priviedol Praxiteles (4. storočie pred n. l.) asymetrické postoje postáv s voľnou aj statickou nohou do takej bezchybnosti a dokonalosti, že sochy už nemohli viac stáť osamote. Tak nechal umelec u svojho Hermesa s Dionýzom ako dieťaťom (okolo 320 pred n. l., dnes rímska kópia v Olympii v Archeologickom múzeu) padať z ramien boha šatku s bohatými záhybmi, ktorá je však v skutočnosti pomôckou na stabilizáciu sochy. Apollon Sauroktonos sa z tých istých dôvodov opiera nedbanlivo o kmeň stromu a Afrodita z Knidu o vázu.

zdroj: kniha Lexikón Antiky, AKTUELL

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.