Choď na obsah Choď na menu

Údolie kráľov ešte skrýva svedectvá

udolie-kralov.jpg

hrobky v Údolí kráľov

Keď riaditeľ Egyptského múzea Francúz Gaston Maspero v roku 1917 Angličanovi Howardovi Carterovi a jeho mecenášovi lordovi Carnarvonovi podpisoval licenciu na výkopové práce v Údolí kráľov, varoval ich: ,,Doslova každé zrnko piesku bolo v údolí tri razy preosiate a nemožno už nič nájsť!“ O päť rokov tam objavili najznámejší archeologický nález všetkých čias – Tutanchamónovu hrobku.

Ešte aj v roku 1995 v Údolí kráľov odhalili sériu miestností určených pre múmie synov Ramsesa II. Veľkého. Nedávno oficiálne otvorili novú hrobku, ktorú našli americkí archeológovia. V miestnosti na dne päťmetrovej šachty ležalo päť sarkofágov s mŕtvolami a množstvom keramiky. Pravdepodobne išlo o pozostatky vysokopostavených predstaviteľov 18. dynastie, ktorých sem preniesli sto rokov po ich pohrebe z obáv pred vykrádačmi hrobov.

A tak členitá dolina, ktorú vyhĺbili do vápencového masívu horské riavy v dávnoveku, keď na Sahare ešte rástla šťavnatá tráva, naďalej vydáva svoje tajomstvá. Napríklad po Ramsesovi VIII. nenašli ani stopy. Múmiu Tutmosa II. síce vystavujú v múzeu, ale pod jeho pôvodným hrobom akoby sa zem prepadla. Iste tu niekde musí byť. Naopak, menšia hrobka veľkňaza Meryatuma, ktorú vykopali ešte v 20. rokoch 19. storočia, sa pri iných archeologických prácach doslova stratila. Nachádzala sa niekde pod dnešným parkoviskom.

V zlatom období egyptských dejín, ktoré pruskí historiografovia v 19. storočí označili za Novú ríšu, sa tu nechávali pochovávať faraóni troch dynastií takmer poltisícročie. Zakladateľovi nekropoly Amenhotepovi I. sa musel naskytovať ohromujúci pohľad, keď stál na vyprahnutej plošine a pod ním sa kľukatilo úzke údolie a nad ním sa vypínala hora el-Kurn (roh, hrot). Nápadne pripomínala pyramídy, v ktorých našli svoj posledný príbytok jeho predkovia.

 Nepochybne aj to rozhodlo, že nových egyptských panovníkov začali po smrti ukladať práve tu. Ako napísal slovenský historik Vojtech Zamarovský, ukázalo sa, že milióny kamenných kvádrov, ktoré chránili komory s telami mŕtvych kráľov a pohrebnou výbavou, boli zbytočné. Pred vykrádačmi poklady nezachráni masívnosť hmoty pyramídy, ale dômyselnosť bezpečnostných systémov. Tento optimizmus však nebol namieste.

V Tutanchamónovej hrobke Carter našiel niekoľko metrákov najvzácnejšieho kovu. Len vnútorná truhla z číreho zlata vážila 110 kilogramov. Umeleckých predmetov, ale aj takých, ktoré by boli mladému faraónovi potrebné pre všedný deň (prezervatívy nevynímajúc), napočítali vyše 1500. Osem rokov trvalo, kým ich zo skrýše vybrali, očistili a premiestnili do Egyptského múzea v Káhire. Tutanchamón bol príslušníkom 18. dynastie. Na rozdiel od ostatných však taký bezvýznamný, že ho vo väčšine starovekých dokumentov ani nespomínali. Na trón ho posadili ako chlapca a už približne 18-ročný zomrel. Podľa najnovších výskumov na infekciu, ktorú mu spôsobila rana mečom na nohe. Carter sa o ňom vyjadril: ,,Podľa toho, čo sa nám podarilo dodnes zistiť, môžeme s istotou povedať, že jedinou pozoruhodnosťou v jeho živote bolo to, že zomrel a bol pochovaný.“ A to v jednej z najskromnejších hrobiek. Ak mal takú bohatú výbavu na druhý svet on, akými pokladmi sa mohli pochváliť oveľa slávnejší panovníci, ktorých hrobky napriek kliatbam veľkňazov vykradli?

Zakladateľom dynastie bol princ Ahmos, ktorý sa po dvestoročných zmätkoch postavil na čelo oslobodzovacej vojny, vyhnal divoký ázijský kmeň Hyksósov z Egypta a krajinu zjednotil. Na rozdiel od svojich predchodcov z 12. dynastie nepresunul svoje sídlo na sever. Veset (Mesto žezla, po grécky Téby, dnes Luxor) sa stal politickým a kultovým centrom Novej ríše.

Amenhotep I., jeho nasledovník, dovŕšil administratívne reformy, pričinil sa o obnovu zničených zavlažovacích zariadení a podporoval výrobu kovov. Ako prvý si dal postaviť na západnom brehu Nílu oproti Luxoru zádušný chrám oddelený od hrobky. Vo výpočte príslušníkov dynastie nasledujú traja významní faraóni s menom Tutmos.

Prvý z mužov obnovil tradíciu dobyvateľských vojen. Postúpil až k tretiemu kataraktu, riečneho prahu Nílu v dnešnom Sudáne. Vypravil sa aj na severovýchod proti ,,ázijským psom“ a domov priviedol desaťtisíce zajatcov. Tutmos I. sa nechal ako prvý pochovať v Údolí kráľov. Jeho hlavný staviteľ a radca, ,,najmúdrejší z múdrych“ Ineni sa na vlastnom epitafe pochválil: ,,Ja sám som dozeral na stavbu kráľovej skalnej hrobky. Nik to nevidel, nik to nepočul.“

kralovna-hatsepsut.jpg

kráľovná Hatšepsovet

Tutmos II. bol menej slávny vojvodca ako jeho otec. Vynahradil si to však krutosťou na 30 trestných výpravách proti nepretržitým povstaniam. Pri jednej z nich zanechal na skale v Asuáne nápis, podľa ktorého dal v Núbii pozabíjať všetkých mužov – okrem malého syna miestneho panovníka. Ušetril ho iba preto, aby ho mohol zavraždiť vlastnými rukami. Hádam aj to viedlo jeho nevlastnú sestru a manželku Hatšepsovet, ktorej múmiu nedávno identifikovali, k tomu, že po nástupe na trón radikálne zmenila zahraničnú politiku. Namiesto vojen rozvíjala so susednými krajinami obchod. Po 22-ročnej vláde faraónky sa zachovalo mnoho pamiatok. Za ,,najvznešenejšiu zo vznešených“ sa považuje terasovitý chrám v Dér el-Bahrí. Hatšepsovet pretromfla mužských kolegov aj svojou hrobkou. Je dva razy dlhšia (213 metrov) ako ostatné a najhlbšia (97 metrov pod terénom).

Už v staroveku ju však vyplienili na rozkaz jej nevlastného syna. Ten Hatšepsovet nedokázal odpustiť, že musel roky čakať na jej smrť, kým sa mohol suverénne chopiť kráľovského žezla. Akoby natruc, Tutmos III. mierovú politiku macochy obrátil o 180 stupňov. Stal sa najväčším dobyvateľom v dejinách Egypta.

Posunul jeho hranice ďaleko na západ do Líbye a juh do Núbie. Podobnou ľsťou, ako sa Gréci zmocnili Tróje, dobyl biblické mesto Joppa (Jaffa pri Tel Avive). Akurát namiesto koňa použili jeho vojaci veľké hlinené nádoby. Podmanil si Palestínu, pobrežné mestá Fenície, južný Cyprus a ani široký tok Eufratu ho nezastavil. Pritom získal nesmiernu korisť v podobe zlata, striebra, medi, slonoviny, drahokamov a otrokov. Dcéry miestnych vládcov si bral za manželky a synov odvádzal ,,na prevýchovu“ do Vesetu, aby si prostredníctvom týchto rukojemníkov zabezpečil lojalitu ich otcov.

Objektívne treba priznať, že Tutmos III. bol na tie časy aj moderným reformátorom štátnej správy a organizoval veľkolepé stavby v hlavnom chráme boha Amona v Karnaku, v Západných Tébach, Abydose, Dendere, či Kóm Ombe. Jeho obelisky sa v novoveku stali výhodným obchodným artiklom. Nájdeme ich pred Modrou mešitou v Istanbule, na Lateránskom námestí v Ríme, na Viktóriinom nábreží v Londýne či na newyorskom Manhattane.

Amenhotep II. ťažko mohol držať krok so svojím predchodcom. Veľké ríše sa ľahšie dobýjajú ako udržujú... Často musel potláčať vzbury. Na priečeliach chrámov sa nechával zobrazovať ako osobne vraždí neposlušných miestnych náčelníkov, ich telá vešia dole hlavou na hradby Vesetu. Prikazoval, aby zajatcom odsekávali ruky a počet zabitých nepriateľov zisťovali podľa odrezaných pohlavných údov.

Po ňom sa ujal vlády muž bez urodzeného pôvodu Tutmos IV. Nepochybne bol však rovnako márnomyseľný ako mnohí iní mužskí aristokrati. O sebe, podobne ako o tri tisícročia neskôr Ľudovít XIV., tvrdil, že je ,,krásny ako vychádzajúce Slnko“. Vari najznámejšie sú jeho hieroglyfy na žulovej stéle medzi labami Veľkej sfingy v Gíze. Podľa nich faraón po poľovačke pri pyramídach na poludnie zaspal. Vo sne sa mu prihovoril sám Boh. Oznámil mu, že je jeho priamym otcom, a že preto bude Tutmos IV. vládnuť Egyptu. Mládenec na základe tohto sna úspešne odvodzoval svoje právo na kráľovskú moc.

Jeho syna Amenhotepa III. historici považujú za jedného z najagilnejších stavebníkov Novej ríše. Súčasne patril medzi najmárnotratnejších. V novom luxusnom paláci v Západnom Vesete si vydržiaval hárem s vyše troma stovkami afrických a ázijských krásavíc, vrátane dcér veľkých vládcov. Iróniou osudu sa jeho najznámejšou manželkou stala počerná Núbijčanka Teja bez kráľovského pôvodu. Aj on sa zaradil medzi chválenkárov. Podľa nápisov na amuletoch v tvare skarabea ulovil 102 levov. Z dlhého zoznamu stavieb, ktoré dal vybudovať, stačí spomenúť tri, ktoré sa každému návštevníkovi Egypta vryjú do pamäti: veľkolepá stĺpová dvorana a päťtonový žulový skarabeus pri Svätom jazere v Karnaku a tzv. Memnónove kolosy. V skutočnosti ide o sochy znázorňujúce sediaceho Amenhotepa III.

achnatonova-nabozenska-revolucia.jpg

Achnaton s manželkou Nefertiti

Tejin syn Amenhotep IV. si zmenil meno na Achnaton. Do dejín vošiel ako ,,kacírsky kráľ“, ,,faraón revolucionár“, ,,chorobný náboženský fanatik“ či ,,zločinec z Achetatonu“. V každom prípade sa prvý raz v histórii pokúsil o to, čo sa v širších súvislostiach podarilo až o dve tisícročia kresťanstvu a islamu: presadiť monoteizmus. Zavrhol celú suitu centrálnych a miestnych bohov na čele s Amónom. Namiesto toho vyzdvihol kult jediného božstva – ohnivého kotúča životodarného Slnka - Atona. V pustatine asi 250 kilometrov severne od Vesetu založil nové hlavné mesto Achetaton (Tell el-Amarna). Dal tam veľkoryso postaviť paláce, svätyne, oltáre, administratívne budovy, robotnícke štvrte. Achnaton sa tak usiloval zlomiť politickú a ekonomickú moc, ktorú si Amonovi kňazi uzurpovali. Kráľovský rebel pre svoju výbušnú povahu začal strácať spojencov, údajne aj krásnej manželky Nefertiti. To využili kňazi, ktorí sa s porážkou nikdy nezmierili. Nie sú jasné ani postoje záhadného Smenchkara, ktorý sa stal spolukráľom, ale po troch rokoch náhle zomrel.

Po záhadnej Achnatonovej smrti sa jeho nástupcom stal už spomínaný - a najčastejšie skloňovaný - mladý faraón Tutanchamón. Kňazi pokračovali vo svojej pomste až za hrob. Po čudnom - minimálne podozrivom - úmrtí mladého faraóna (dnes niektorí egyptológovia tvrdia, že išlo o zranenie z boja, no mnohí stále zastávajú teóriu vraždy nepohodlného "mláďaťa" kacírskeho Achnatona), vplyvný dvoran Aje neváhal. Hneď pri pohrebnom obrade požiadal jeho vdovu Anchesenamon o ruku, aby si tak zabezpečil vládu. O štyri roky zomrel aj on. Kto mečom bojuje, mečom zahynie...

Na trón zasadol po ňom veliteľ armády Haremheb, ktorý slúžil ešte u Achnatona a mal pripravenú hrobku v Amarne. S ním prišiel aj tvrdý úder proti novému kultu. Achnatonova múmia z Údolia kráľov zmizla, sarkofág mu rozbili, jeho, ale aj Ajeove sochy odstránili, ich mená vyškrabali takmer zo všetkých reliéfov. Mesto Achetaton nechal generál zrovnať so zemou, Amonovým kňazom vrátil skonfiškované majetky. A vraj, dejiny sa neopakujú... Ale to už nastupuje na scénu 19. dynastia.

zdroj : izurnal.sk

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.