Choď na obsah Choď na menu

Staroveký Egypt - Vojtech Zamarovský

chram-ramesse-v-abu-simbel.jpg

Chrám Ramesse II. v Abú Simbel

Starý Egypt je pre nás na rozdiel od Grécka a Ríma už mŕtvy a jeho kultúru a civilizáciu nepociťujeme ako súčasť živého dedičstva. Zahynul zhruba pred dvoma tisícmi rokov, keď sa pri stretnutí s vtedy pokročilejším grécko-rímskym zriadením zrútil pod kamennou ťarchou svojej trojtisícročnej histórie. Jeho trosky pokryl potom svet arabský. Do nášho povedomia sa vrátil pred necelými dvoma storočiami, po Napoleonovej egyptskej expedícii roku 1798, a najmä po Champollionovom rozlúštení egyptským hieroglyfov roku 1822. Od tých čias však záujem oň nezhasol.

Už sama krajina, ktorá bola javiskom nesmierne dlhých egyptských dejín, sa nepodobá iným: pre kontrast medzi sýtou zeleňou nílskeho údolia a striebristou hneďou nedohľadnej púšte, medzi kypriacim životom na brehoch rieky a ríšou smrti za posledným jarkom zavlažovacích kanálov, medzi vysokým modrým nebom a nízkym obzorom lemovaným vejármi paliem a hrotmi minaretov. Nepodobá sa iným ani pre silu a prítomnosť tradícií v spôsobe výroby a života, z ktorých mnohé majú korene až v časoch faraónov. Čím sa však od ostatných úplne odlišuje, sú aj pamiatky: megalitické pomníky kultu kolosálnosti, stavby z nesmiernych hĺbok vekov a pre večnosť.

Nech sa vyberieme v Egypte hociktorým smerom, vždy sa dostaneme k dielam, čo nás ohromia rozmermi i vekom. Sedemdesiat až osemdesiat pyramíd si tam dali postaviť dávni králi. Chufuová pyramída z čias pred 4500 rokmi je dodnes svojou hmotnosťou najväčšia stavba na svete. Džoserova pyramída pri Sakkare z čias pred 4600 rokmi je najstaršia monumentálna stavba na svete. Stopäťdesiat až dvesto chrámov a kaplniek veľkých ako chrámy dali postaviť egyptskí králi sebe a svojim bohom. Amonov chrám v Karnaku s desiatimi pylónmi a stĺpmi vysokými vyše dvadsať metrov je aj v troskách, najväčší chrám, čo stojí na chrbte Zeme, Ramesseho chrám v Abú Simbele, ktorý vznikol vytesaním vyše tridsaťtisíc ton kameňa zo skalného útesu, je najväčším chrámom pod povrchom Zeme. Egyptskí sochári vytvorili najviac sôch najväčších rozmerov. Kolosy Amenhotepa III. majú výšku bezmála osemnásť metrov, kolosy Ramesseho II. majú hmotnosť päťdesiat až sto ton, cestu medzi dnešným Karnakom a Luxorom lemovalo vyše tisíc sfíng. Egyptskí maliari pokryli steny mastáb, napríklad Čejovej alebo Ptahhetepovej, stovkami výjavov s tisíckami postáv. Majstri reliéfu vyzdobili pylón luxorského chrámu vojnovou scénou, na ktorej uteká pred egyptským kráľom desaťtisíc nepriateľov. Kto by chcel odpísať nápisy vytesané na múroch Horovho chrámu v Edfú, potreboval by na to približne dvadsaťpäť rokov...

chufuova-pyramida.jpg

Chufuova pyramída v Gíze

Stavby v meradlách obrov, skvelé sochy a maľby s dodnes sviežimi farbami, šperky vycibreného vkusu a nevyčísliteľnej hodnoty, obyčajné roľnícke náradia a zlatom vykladané zbrane, alabastrové a porfýrové vázy – to všetko môžeme vnímať bezprostredne a priamo. Existujú však staroegyptské pamiatky, ktorých pochopenie a ocenenie potrebuje sprostredkovateľa.

Písomné pamiatky starých Egypťanov potvrdzujú, čo sme tušili pri pohľade na pyramídy pri Gíze a Sakkare, na kolosy v Karnaku a Luxore, na neuveriteľné poklady z hrobiek takých nevýznamných panovníkov, ako boli Tutanchamon a Pasbachaenniut. „Kto je kráľ Horného a Dolného Egypta?“ čítame na nich v mnohých verziách. „Je to boh, ktorého prostredníctvom môžu ľudia žiť, je otcom i matkou všetkých, je sám od seba a nemá sebe rovného.“ Kráľ bol teda v Egypte viac kráľom ako hocikde inde. Bol nielen absolútnym vládcom, ale i stelesneným bohom, jeho slovo bolo štátnym zákonom a božím prikázaním. Takisto poddaný bol viac poddaným a otrok viac otrokom. Dokonca najvyšší hodnostári považovali za privilégium, keď smeli pri audiencii pobozkať kráľovi nohy, a nie iba zem pred jeho nohami.

V Egypte môžeme sledovať minulosť do nesmiernej vzdialenosti: históriu do hĺbky päťtisíc rokov, prehistóriu ešte o päťtisíc rokov hlbšie (prinajmenej). Sami Egypťania považovali za začiatok svojich dejín „zjednotenie Horného a Dolného Egypta kráľom Menim“, ktorého dnes kladieme do čias okolo roku 3100 pred n. l..

Hlavné hospodárske odvetvie, poľnohospodárstvo, bolo závislé od Nílu a jeho každoročných pravidelných záplav. Stačilo rozviesť nílsku vodu s jej zúrodňujúcim bahnom vyhĺbenými kanálmi, zasiať zrno a po príslušnom čase zožať úrodu. Na to zasa stačilo používať najjednoduchšie výrobné nástroje a väčšmi ako na iniciatíve pracujúcich tu záležalo na organizácii práce. Celý proces produkcie a reprodukcie hlavných životných prostriedkov pozostával v podstate z opakovania a mechanického rozširovania toho, čo sa už dosiahlo. Všetko išlo rovnako rok čo rok, storočie po storočie. Keď bolo potrebné zvýšiť produkciu, nebolo potrebne skoro nič meniť na výrobných nástrojoch alebo na organizácii práce. Stačilo vykopať viac zavlažovacích kanálov a zväčšiť osevné plochy.

Jednou z najvýznamnejších čŕt starovekého Egypta bolo rozdelenie jeho spoločnosti na neuveriteľne protikladné triedy a navzájom oddelené kasty. Zdá sa, že cesta k tomu sa začala už v prehistorických časoch, v procese spájania pôvodne samostatných obcí a osád do krajov („nomov“), a tých potom do väčších útvarov, z ktorých sa postupne vytvorili kráľovstvá Horného a Dolného Egypta, a napokon zjednotená egyptská ríša. Toto spájanie bolo zaiste dobrovoľné, v záujme kooperácie a spoločenskej obrany, ale určite bolo aj násilné, pričom slabší boli podmaňovaní a porazení zotročovaní. Medzi víťazmi získavali privilegované postavenie velitelia vojsk, a najmä náčelníci.

tutanchamon-maska.jpg

Tutanchamonova pohrebná maska

Oveľa viac, ako o bojoch vo vnútri Egypta vieme o jeho zahraničných vojnách. Egyptskí králi viedli vojny vždy, keď mohli. Viedli ich proti svojim susedom i proti susedom týchto susedov, občas sa aj bránili proti útočníkom. Ich útočné vojny mali charakter lúpežných a dobyvateľských výprav, čo napokon ani neskrývali. V obranných vojskách bránili skôr svoj trón, ako svoju krajinu. Podľa zanechaných nápisov vždy slávne zvíťazili, nech už nad „ázijskými psami“ či „lupičmi z Lybie“ alebo „ničomníkmi z Núbie“. Ich kronikári si egyptské vojnové dejiny priam zritualizovali. Každý egyptský kráľ musel poraziť nepriateľov na východe i na západe i na juhu (na severe nie, lebo tam sa končí svet morom, pred ktorým mali Egypťania vždy tak trochu strach). Dvorní umelci potom tieto víťazstva patrične oslávili, a to bez ohľadu na to, či k nim vôbec došlo.

Ďalšia významná oblasť života starých Egypťanov, je oblasť náboženských predstáv, svet ich bohov. Je to oblasť oveľa dôležitejšia než by sme usudzovali podľa významu náboženstva v dnešnom alebo nedávnom svete. Bez orientácie v egyptských pamiatkach, v egyptskej literatúre a poézii, v egyptskom spôsobe života. Pyramídy boli totiž náboženské stavby, rovnako ako chrámy vystavané na slnku alebo skryté za obrovskými stĺpovými dvoranami v tajomnom pološere. Mastaby aj iné hrobky boli takisto náboženské stavby a mumifikácia mŕtvych bola výrazom náboženských predstáv. Rozhodujúca väčšina egyptských sôch a reliéfov vznikla z náboženských potrieb. Zachované egyptské literárne pamiatky majú okrem malých výnimiek náboženský charakter. Hrobky na pôde Egypta majú steny pokryté sériami malieb a reliéfov, ktoré zobrazujú realistické scény zo života, ale aj celkom fantastické bytosti: mužov so šakalími alebo krokodílími hlavami, ženy s kravskými rohmi, obludy skombinované z levov a hrochov, sokoly s ľudskými obličajmi, okrídlené hady s berlami, vtáky a tehly so ženskými tvárami, stromy, čo dávajú z prsníkov piť mlieko. Chrobák podobný lajniakovi sa v ňom stotožňuje so slnkom, hrošica pomáha žene pri pôrode, jedovatá kobra je ochrankyňou kráľa, neškodná korytnačka stelesňuje zlo. Tento chrobák a toto slnko sú zase bohovia, hrošica a kobra sú bohyne, korytnačka je akousi antibohyňou. Egyptológom sa z nich podarilo doteraz identifikovať niečo vyše dva a pol tisíca.

Rozlúštenie písma a vzkriesenie reči starých Egypťanov umožnilo, že „prehovoril kameň“. Dali sa prečítať nápisy na všetkých obeliskoch, sarkofágoch, stélach a iných egyptských pamiatkach, dovážaných do Európy od staroveku. To bol však len nepatrný zlomok s toho, čo mohli o sebe prezradiť Egypťania nespočetnými nápismi na chrámoch a v hrobkách i ostatnými archeologickými dokumentmi vo svojej krajine. Neobyčajne bohaté sú na naše potešenie aj písomné pamiatky, ktoré umožňujú porozumieť a chápať umelecké výtvory starého Egypta.

Rozsah a úroveň súčasných vedomostí o Starovekom Egypte si zasluhujú obdiv. Vieme o ňom viac ako antickí Gréci a Rimania, ktorí boli ešte súčasníkmi a svedkami posledného odlesku jeho dávnej slávy – i jeho tieňa. Veda tu dobyla jednu z najnepriestupnejších hraníc v ríši pokroku ľudských vedomostí. Veď o čo by sme boli bez tohto víťazstva nevedomejší a chudobnejší.

zdroj: kniha BOHOVIA A KRÁLI STARÉHO EGYPTA (Vojtech Zamarovský)

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.