Choď na obsah Choď na menu

Skvosty starovekého Egypta

pyramidy.jpg

Pyramídy v Gíze

Dedičstvo civilizácie starého Egypta je mnohostranné. Egyptské umenie patrí k tým najvďačnejším témam, i keď ho nie je možné pochopiť bez širších náboženských a spoločensko-politických súvislostí príslušného obdobia. Najmä výtvory ľudskej zručnosti, ktoré kedysi patrili elitným vrstvám staroegyptskej spoločnosti, slúžia dnes bádateľom na poznávanie vtedajšieho umenia.

Egyptské umenie, ktorého korene siahajú hlboko do preddynastického obdobia, zaznamenalo výraznú akceleráciu v závere 4. tisícročia pred Kristom. Práve z tohto obdobia pochádzajú aj prvé písomné pamiatky z územia Egypta. Dvojrozmerné a trojrozmerné predmety však pôvodne neboli určené pre potešenie oka, či vystavené na obdiv pozorovateľom. Porozumieť týmto výtvorom znamená vidieť ich v súvislostiach staroegyptského pohľadu na svet a náboženských predstáv, ktorých neoddeliteľnú súčasť tvorila silná viera v posmrtný život. Napríklad niektoré sochy panovníkov či božstiev slúžili ako miesto, kde sa mohla usídliť a prejavovať ich podstata, čím vyjadrovali svoju bytostnú účasť v kultovom živote. Obrady sa odohrávali pred nimi a sochy boli v nejednom prípade ich hlavnými aktérmi.

TVORBA S PRÍSNYMI PRAVIDLAMI

senenmut.jpg

Kamenná socha architekta Senenmuta

Sochy sa zhotovovali z kameňa, dreva aj kovu. Kamenné sochy sa vytvárali z jedného bloku, kým drevené z viacerých kusov, ktoré sa potom spájali. Drevené sochy sa zvykli pokrývať plechom z drahého kovu. Osobitnú skupinu tvoria sošky služobníkov, ktoré sa ukladali do hrobiek ako súčasť pohrebnej výbavy, aby slúžili ich majiteľom na onom svete.

Reliéfy aj maľby mali dlhú tradíciu. Pri ich tvorbe si starí Egypťania zvolili vskutku originálne postupy a metódy, ktoré vtlačili trvalú počať svojbytnosti ich dielam. Tieto postupy možno demonštrovať na príklade ľudskej postavy s hlavou zobrazenou z profilu, vo väčšine prípadov s oboma ramenami, pásom a nohami opäť z profilu. Tematicky obsažnejšie scény sa zoraďovali do registrov, ktoré obsahovali jednotlivé témy a činnosti. Maľby a reliéfy odrážajú aj prísne pravidlá pri zobrazovaní viacerých postáv v jednej scéne. Veľkosť postavy napríklad vyjadrovala postavenie v spoločnosti, a tak panovník mohol byť zobrazený v rovnakej veľkosti ako boh, kým postavy dvoranov v prítomnosti kráľa museli byť menšie. Súčasťou scén boli aj hieroglyfické texty, ktoré spolu s obrazmi tvorili jednotný celok. Texty identifikujú postavy, vypovedajú o ich spoločenskom postavení a osvetľujú ich činnosť.

FAREBNÝ SVET

Reliéfy sa zhotovovali viacerými spôsobmi. Obrazy vystupovali z pozadia alebo bývali zahĺbené do povrchu. Niekedy boli pestro pomaľované. Povrch sa pred nanášaním farieb musel upraviť a vyhladiť, obrazy sa predznačovali líniami, ktoré sa neskôr mohli opravovať. Používala sa najmä červená a čierna farba, využíval sa tzv. mriežkový systém, ktorý tvorili navzájom sa krížiace vertikálne a horizontálne línie, pomáhajúce pri dodržiavaní proporcií postáv a vyváženosti celku. Počiatky umenia faraónov sú úzko späté so zjednocovacím úsilím egyptských vládcov ktoré v zložitom procese vyústilo do vzniku zjednoteného Egypta pod vládou legendárneho panovníka 1. dynastie Meniho. Ranodynastická doba predstavuje zrod základných motívov a tém kráľovskej ideológie a jej ikonografických noriem, ktoré sa potom uplatňovali počas celého nasledujúceho obdobia.

Obrazy triumfálneho víťazstva egyptského panovníka nad nepriateľmi Egypta, jeho úloha garanta, ochrancu spoločenského a kozmického poriadku, či osobná účasť na významných náboženských obradoch sú zachytené už v najstaršom reliéfnom vyhotovení na kamenných paletách, mlatoch alebo slonovinových štítkoch, ktoré pochádzajú z významných lokalít archaického obdobia, ako sú Hierakonpolis, Nakáda, Abydos alebo Sakkára.

V ZNAMENÍ KRÁĽOVSKEJ ARCHITEKTÚRY

K relatívne bohatým zdrojom kráľovských prameňov patria hrobové komplexy panovníkov Starej, Strednej a Novej ríše. Ich pohrebná výbava ako aj chrámové komplexy bohov sa budovali na základe rozhodnutia kráľa, ktorý bol aj najvyšším kňazom v štáte. Kráľovská architektúra, reliéfy a maľby na stenách kráľovských hrobiek a chrámov bohov, plastiky, šperky, rôzne kultové a úžitkové predmety ukazujú, že výrazové prostriedky Egypťanov neboli vždy tie isté, ale podliehali zmenám. Okrem iného je zaujímavé, že zmenám podliehal aj mriežkový systém ako pracovná pomôcka.

Zmeny v štýle môžu byť výsledkom závažných posunov v náboženskej aj ideologickej rovine, čo poukazuje na úzku prepojenosť umenia s kráľovským úradom. V mladšom období sa ešte určitý čas zachovali štandardy z čias vrcholného rozkvetu, potom začali stúpať archaizujúce trendy. Hoci sa v závere dynastického obdobia prejavil vplyv helenistického sveta, pôvodné umenie ho dokázalo absorbovať takým spôsobom, že nestratilo vlastnú identitu.

BRÁNA DO RÍŠE MŔTVYCH

udolie-kralov.jpg

hrobky v Údolí kráľov

Nielen umenie elity, ale aj umenie nižších vrstiev poznáme predovšetkým z hrobiek, z ich výzdoby a z rozmanitej pohrebnej výbavy alebo chrámových inventárov.

V najstaršom období príslušníkov kráľovského rodu a vysokých hodnostárov pochovávali v blízkosti hrobky svojho panovníka, čím sa vyjadrovala vernosť a lojalita voči kráľovskému majestátu. Najrozšírenejším typom nekráľovskej hrobky elitných vrstiev v tomto období bola mastaba. Z hlbokej niky vo východnej stene sa postupne vyvinula kaplnka, neskôr bohato zdobená maľovanými reliéfmi – priestor pre zádušný kult s Nepravými dverami, ktoré tvorili bránu medzi týmto svetom a ríšou mŕtvych. Scény na stenách tohto priestoru zobrazujú majiteľa hrobky, ktorý sedí za stolom s obetnými darmi, sprievod zádušných kňazov, rodinných príslušníkov a zoznamy obetných darov. Hieroglyfické texty obsahujú meno majiteľa s titulmi, špecifikujú obetné dary a opisujú scény.

Niektoré z dochovaných mastáb sú obrovské a ich vnútorné priestory veľmi členité. Na ich stenách sú krom zádušných scén zachytené aj scény z každodenného života, vytvorené pre blaho majiteľa hrobky. Medzi takéto témy patrí napríklad lov, výroba rôznych produktov alebo poľnohospodárskej práce.

DUCHOVNÝ DVOJNÍK

Serdáb, čo bola jedna z miestností, pôvodne uchovával sochu majiteľa, prostredníctvom ktorej sa ka zosnulého, čiže jeho duchovný dvojník, zúčastňoval na zádušných obradoch. Okrem mastáb sa najmä v neskoršom období pre príslušníkov vyšších vrstiev tesali aj skalné hrobky s kaplnkou a kolmou šachtou, ktorá na dne ústila do pohrebnej komory.

Keď nastalo uvoľnenie väzieb medzi kráľovským dvorom a vysokým úradníctvom, umenie, ktoré vychádzalo z panovníckeho dvora, sa nemálo začalo odlišovať od provinčných kruhov, ktoré pociťovali absenciu zručných majstrov a umelcov sústredených v blízkosti kráľovskej rezidencie.Naplno sa to prejavovalo najmä v obdobiach oslabenia centrálnej moci, ktoré dali podnet na vznik odlišných regionálnych štýlov. Nezriedka sa nekráľovské hrobky naďalej inšpirovali kráľovskými aj vo výzdobe vnútorných priestorov, aj v stvárnení jednotlivých architektonických častí. V oblasti privátnej sféry sa objavili stojace alebo sediace plastiky jednotlivcov, ale aj rodinné zobrazenia, neskôr aj postavičky vykonávajúce rozličné druhy prác. V období Novej ríše (1542 – 1069 pred Kristom) sa zas objavil nový druh sôch kľačiacich postáv, ktoré pred sebou držia stélu s oslavnou hymnou na Slnko, čo malo charakterizovať zábezpeku viery a schopnosť znovuzrodenia. Bývali umiestnené nad vchodom do kaplnky. V Neskorej dobe (od konca obdobia Novej ríše do 332 pred Kristom) sa začala uplatňovať aj snaha realisticky zachytiť portrét zobrazovanej osobnosti.

Článok bol pripravený podľa knihy profesorky egyptského umenia na Univerzite v Atlante Gay Robinsonovej The Art of ancient Egypt.

Dušan Magdolen, zdroj : Historická revue

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.