Choď na obsah Choď na menu

Rosettská doska

rosettska-doska.jpg

Rossettská doska v Britskom múzeu

Rosettská doska je čierna dvojjazyčná kamenná doska staroegyptskej stély, vytvorená roku 196 pred Kr. Vďaka nej bolo možné urobiť významný posun v chápaní egyptského hieroglyfického písma. Obsahuje dovedna 166 rozličných znakov. Názov nesie podľa miesta nálezu – mesta Rosetty (arab. ar-Rašíd) pri ústí západného ramena rieky Níl do Stredozemného mora.

Stéla pochádza z ptolemaiovského obdobia a je na nej vytesaný jediný text v troch rozličných prekladoch: Dva v staroegyptskom jazyku (v hieroglyfickom a démotickom písme) a jeden v starovekej gréčtine. Má veľký podiel na rozlúštení princípov hieroglyfického písma v roku 1822 francúzskym vedcom Jeanom-Françoisom Champollionom a anglickým učencom Thomasom Youngom. Porovnateľné preklady na kameni pomohli pochopiť viaceré, dovtedy nerozlúštené prvky hieroglyfov.

Text je dekrét Ptolemaia V. Epifana, obsahujúci odvolanie rôznych daní a príkazy k spôsobu vykonávania panovníkovho kultu.

Veda okrem tejto stély pozná ešte dve podobné dvojjazyčné egyptsko-grécke, ktoré sú staršie. Ide o dekrét Ptolemaia III. Euergeta z Kanopu z roku 239 pred Kr. a dekrét Ptolemaia IV. Filopatóra z Mennoferu približne z roku 218 pred Kr.

Rosettská doska je dnes vysoká 114,4 cm, široká 72,3 cm a hrubá 27,9 cm. Váži okolo 760 kg. Na bokoch a na zadnej strane je nedokončená. Pôvodne sa predpokladalo, že je vyhotovená zo žuly alebo čadiča, dnes sa materiál uvádza ako granodiorit s tmavou sivo-ružovou farbou. Od roku 1802 je vystavená v Britskom múzeu.

Príbeh Rosettskej dosky - Objavenie

V rámci príprav Napoleónovej expedície do Egypta roku 1798 Francúzi založili Institut de l’Égypte v Káhire, čo pritiahlo 167 archeológov a ďalších vedcov do Egypta. Francúzsky ženijný inžinier kapitán Pierre-François Bouchard objavil kameň niekedy v polovici júla roku 1799 (nevie sa presne kedy, 15. alebo 19.) počas opevňovacích prác pri pevnosti St. Julian, ktorým velil, blízko egyptského prístavného mesta Ar-Rašíd (franc. Rosetta) v západnej časti delty. Napoleónovi vojaci boli týmto nečakaným nálezom tak zaskočení, že sa podľa svedka „zastavili a zložili zbrane“. Napoleón sa roku 1799 vrátil do Francúzska a zanechal vedcov s časťou francúzskej armády v Egypte. Francúzski vojaci zadržiavali útoky britskej a osmanskej armády, až kým sa v marci 1801 Briti nevylodili v Abukírskej zátoke. Vtedy francúzska expedícia pod velením Jacquesa-Françoisa de Menou odviezla kameň z Káhiry do Alexandrie. Francúzske jednotky sa v Káhire vzdali 22. júla a v Alexandrii 30. augusta toho istého roku.

Po kapitulácii sa rozpútala polemika o osude francúzskych nálezov v Egypte. De Menou ich odmietol odovzdať s odôvodnením, že patria inštitútu. Britský generál John Hely-Hutchinson odmietol opustiť mesto kým de Menou nálezy neodovzdá. Britskí vedci Edward Daniel Clarke a William Richard Hamilton, ktorí medzitým prišli do Egypta, súhlasili, že prezrú zbierku v Alexandrii. Pri tej príležitosti našli množstvo artefaktov, ktoré Francúzi zatajili Britom. Keď Hutchinson vyhlásil všetok vedecký materiál vlastníctvom Britskej koruny, francúzsky učenec Étienne Geoffroy Saint-Hilaire odkázal Clarkovi a Hamiltonovi, že radšej spália všetky svoje objavy, narážajúc na legendárny požiar Alexandrijskej knižnice, ako by ich mali odovzdať Angličanom. Hutchinson nakoniec súhlasil, že veci ako biologické vzorky by sa mohli brať ako súkromný majetok francúzskych vedcov. De Menou považoval Rosettskú dosku za svoj súkromný majetok a ukryl ju.

Ako sa presne doska dostala do britských rúk ostáva tajomstvom. Plukovník Tomkyns Hilgrove Turner, ktorý ju prevážal do Veľkej Británie, neskôr vyhlásil, že ju sám odňal de Menouovi a odviezol na delovej lafete. Clarke vo svojich pamätiach tvrdil, že nemenovaný francúzsky vedec s dôstojníkom bez násilia odovzdali kameň jemu a jeho spoločníkom v jednej z káhirských postranných uličiek. Francúzski vedci tak odišli z Egypta iba s jej odtlačkami a sadrovými odliatkami. Turner dopravil dosku do Veľkej Británie na palube zajatej francúzskej fregaty Egyptienne vo februári 1802. 11. marca bola Rosettská doska predstavená v Londýnskej spoločnosti starožitníkov Stephenom Westonom, ktorý hral významnú úlohu v prvých fázach jej výskumu. Neskôr bola premiestnená do Britského múzea kde sa nachádza dodnes.

Výskum

Na doske sa nachádza text 14 riadkov v hieroglyfoch, 32 riadkov v démotickom písme a 55 riadkov v starovekej gréčtine. Grécka časť textu bola prečítaná ešte v Káhire, takže jej obsah bol známy takmer hneď. Hieroglyfy boli v tom čase považované vďaka mylne pochopenému Horapollónovmu dielu Hierogyphica za čisto obrázkové písmo. Prvý krok k prečítaniu egyptskej časti dosky urobil švédsky diplomat a orientalista Johan David Åkerblad, ktorému sa podarilo určiť polohy vlastných mien v démotickom texte a tak isto aj slová „chrám“ a „Gréci“. V texte sú spomínaní nasledujúci panovníci: Alexander Veľký ako Alexander; Ptolemaios I. Sótér, Ptolemaios II. Filadelfos, Ptolemaios III. Euergetés a Ptolemaios V. Epifanés ako Ptolemaios; Bereniké I. a II. ako Bereniké; Arsinoé I., II. a III. ako Arsinoé.

Britský fyzik, lekár a amatérsky filológ Thomas Young zistil, že sa v hieroglyfickom texte v oválnych kartušiach nachádzajú vlastné mená kráľov. Podarilo sa mu na inom dokumente rozlúštiť mená „Kleopatra“ a „Bereniké“. Ako prvý vyslovil názor, že hieroglyfy môžu byť aj fonémy a prestal na ne pozerať ako na čisto obrázkové písmo. Zastavil sa však pred názorom, že tieto znaky sú predchodcami fénickej abecedy, z ktorej pochádza aj súčasné latinské písmo, dokonca časť svojich vyslovených názorov roku 1818 odvolal. V roku 1814 dokončil preklad démotického textu a začal pracovať na hieroglyfoch, ale neúspešne.

Francúzsky vedec, filológ a orientalista Jean-François Champollion založil svoje bádanie práve na tomto predpoklade. V rokoch 1822–1824 významne postúpil vo výskume dosky a je označovaný za jej hlavného prekladateľa. Champollion vedel čítať grécke a koptské texty. Vedel, že v koptskej abecede je sedem démotických znakov. Pozorovaním ako sa tieto znaky spätne používajú v démotickom texte zistil čo znamenajú. Následne ich sledoval medzi hieroglyfmi a zistil ich hodnoty a niektoré ďalšie tak, že najskôr transliteroval grécke mená, ktorých originály boli v gréckom texte (napr. „Ptolemaios“, ktoré jediné sa zachovalo v hieroglyfickej časti, alebo „Bereniké“ a „Kleopatra“) a porovnal pozície znakov mien s hieroglyfickými a démotickými verziami. Takto získané hodnoty použil pri menách, ktoré pochádzali z iných hieroglyfických nápisov.

Jedným z nich bol grécko-egyptský nápis na obelisku z čias Ptolemaia VIII. Euergeta II. Fiskóna, ktorý sa našiel na Filskom ostrove pri Elefantíne. Tu Champolion našiel obe verzie mena „Kleopatra“. Nakoniec zostavil abecedu, ktorá pomohla dešifrovať ostatok textu.

Minulé storočie a súčasnosť

Rosettská doska je dodnes takmer nepretržite vystavená v Britskom múzeu od roku 1802. Na sklonku prvej svetovej vojny v roku 1917, v obave pred následkami intenzívneho bombardovania Londýna múzeum spolu s ďalšími vzácnymi exponátmi premiestnilo dosku do bezpečia. Kameň potom strávil nasledujúce dva roky v priestoroch londýnskej poštovej podzemnej železnice, 50 stôp (15,24 m) pod zemou v Holborne. Kameň opustil na mesiac Britské múzeum opäť až v októbri 1972 ako zapožičaný exponát výstavy k 150. výročiu rozlúštenia hieroglyfov v parížskom Louvre, kde bol umiestnený spolu so slávnou prácou Lettre à M. Dacier relative à l’alphabet des hiéroglyphes phonétiques Jeana-Françoisa Champolliona.

Egypťania dosku považujú za súčasť národného bohatstva a chceli by ju získať späť, medzinárodné právo však tieto, ako aj v podobných prípadoch ukoristené nálezy klasifikuje ako vlastníctvo ich dnešných majiteľov. V júli 2003 Egypt požiadal o vrátenie Rosettskej dosky. Generálny tajomník Najvyššej rady pre pamiatky v Káhire Dr. Zahi Hawass pre tlač vyhlásil: „Ak Briti chcú, aby si ich ľudia pamätali, ak si chcú obnoviť svoju reputáciu, mali by dobrovoľne vrátiť Rosettskú dosku, pretože je to ikona egyptskej identity.“ Roku 2005 Hawass vyjednával trojmesačné zapožičanie s eventuálnym vrátením. V novembri 2005 mu Britské múzeum zaslalo repliku dosky. V decembri 2009 Hawass vyhlásil, že je pripravený upustiť od žiadosti vrátenia, keď Britské múzeum požičia Egyptu dosku na tri mesiace.

Text dekrétu

Rosettská doska je v skutočnosti stéla s textom dekrétu, vydanom 23. marca 196 pred Kr. Ptolemaiom V., po potlačení nepokojov v meste Lykopolis (staroeg. Saut, dnes Asjút) a okolí, ktorým panovník okrem iného obnovoval staršie daňové úľavy chrámovým kňazom a chrámom, a upevňoval vlastný božský kult. Niektorí odborníci predpokladajú nutnosť existencie ďalších stél s kópiou tohto textu, pretože takáto proklamácia sa pravdepodobne nachádzala vo viacerých kusoch aj v ďalších chrámoch, ako to Ptolemaios v texte prikazoval. Zatiaľ však ostávajú neobjavené.

Kompletný preklad démotického textu, ktorý je najlepšie zachovaný zo všetkých troch verzií, preložil, okomentoval a publikoval český egyptológ a odborník na démotickú fázu staroegyptčiny prof. František Lexa. Text sú štyri zložené súvetia.

Historický kontext

Podľa F. Lexu, Ptolemaios V. pravdepodobne pri svojej korunovácii, deväť rokov pred vydaním dekrétu, neúmerne zvýšil daňové zaťaženie domáceho obyvateľstva a chrámov, čo o pár rokov vyústilo do sociálnych nepokojov. V tomto duchu sa dajú vysvetliť aj narážky dekrétu na zanedbané kňazské povinnosti voči bohom, podľa Lexu rozumej voči kultu Ptolemaiovcov, a aj fakt, že sa do dnešných dní zachovalo nepomerne malé množstvo ďalších dekrétov z ptolemaiovského obdobia. Rebélie pôvodného obyvateľstva boli vzburami proti gréckym panovníkom a ich spôsobu vládnutiu.

Ptolemaios Epifanés si asi uvedomil neúnosnosť svojich nariadení, časť z nich zrušil týmto dekrétom a snažil sa veci urovnať. Lexa tvrdí, že celé úľavy vyplývajúce z dekrétu boli kvôli záchrane daní a ostatných príjmov, plynúcich do štátneho rozpočtu, nie kvôli súcitu s egyptským obyvateľstvom, zaťaženým prehnanými povinnosťami voči štátu, ako sa snaží vzbudiť dojem text stély. Totiž hlavnými platičmi daní v krajine boli tradične chrámy. Pokiaľ by tie Ptolemaios zruinoval svojimi premrštenými požiadavkami, nemal by odkiaľ nahradiť väčšinu príjmov z daní na ktoré bol zvyknutý. Existujú doklady z blízkej histórie o schátraných chrámoch, ktoré boli opustené kvôli privysokým daniam.

Ďalším problémom v spoločnosti boli odmeny armády spomínané v dekréte. Do pravidelného ptolemaiovského vojska Egypťanov neodvádzali, pretože Ptolemaiovci domácim obyvateľom prestali veriť. Slúžili len v púštnej stráži, v poriadkových oddieloch a na lodiach. Namiesto nich používali Grékov a zahraničných žoldnierov. Podľa Lexu sa v dekréte v slovách „obdarovanie vojska“ asi ukrýva nasledujúce: Vojaci (Gréci alebo cudzí žoldnieri) dostávali za vojenskú službu okrem platu aj pozemok. Tieto pozemky boli obyčajne sústreďované do skupín v sídlach po celom Egypte. Problém bol v tom, ak nepočítame skrytú snahu Ptolemaiovcov o pogréčtenie území prostredníctvom ich komunít, že pozemok, ktorý Grék dostal pridelený za svoju službu, bol pôvodne majetkom domáceho Egypťana. Ten musel bez náhrady z neho odísť a „sám sa rozhodnúť, ako ďalej bude živiť seba a svoju rodinu“.

Historické súvislosti udalostí, ktorých oficiálnou odozvou je aj tento dekrét, však siahajú k otcovi Ptolemaia V., k Ptolemaiovi IV. Filopatórovi, ktorý bol nútený pred vojenským stretom so seleukovským kráľom Antiochom III. postaviť za krátky čas veľké vojsko. V ňom bolo popri iných vojakoch prvýkrát v dejinách Ptolemaiovcov aj 25 300 Egypťanov, ktorí sa po vyhratej vojne roku 217 pred Kr. bitkou pri Rafii rozišli do svojich domovov. Kvôli atmosfére vládnucej v domácej spoločnosti vďaka nastoleným pomerom sa časť egyptských veteránov začala spolčovať a vytvárať nepokoje. Rebélia v Škane nebola jediná. V 19. roku panovania Ptolemaia V., teda o desať rokov neskôr, vypukli v Tébach nepokoje. Boje s vládnym vojskom boli tak silné, že zničené Téby sa už z toho nespamätali.

čitaj viac: Text dekrétu Rosettskej dosky

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.