Choď na obsah Choď na menu

Napoleon Bonaparte v Egypte

napoleon-v-egypte.jpg

Francúzsky pokus o dobytie Egypta mal niekoľko príčin. Hlavnou však bol pokus o ekonomické a politické oslabenie Británie, a práve Egypt sa mal stať základňou pre inváziu do Indie, najbohatšej britskej kolónie. Nie bezvýznamnou príčinou bola aj osobná Bonapartova ctižiadosť, jeho túžba vyrovnať sa starovekým vojvodcom Alexandrovi Veľkému či Cézarovi.

Nevedno kedy sa Bonaparte začal zaoberať myšlienkou výpravy do Orientu, no počas talianskej kampane už mal o nej jasné predstavy. Hneď, ako ovládol Benátky, nariadil obsadiť Jónske ostrovy. Po ich podrobení písal Direktóriu, že ak bude treba, je lepšie vzdať sa celého novodobytého Talianska, než Jónskych ostrovov. V auguste 1797 napísal zo svojho tábora do Paríža: „Ak chceme poraziť Britániu, musíme obsadiť Egypt.“. Počas vojny v Taliansku vo voľnom čase čítal knihy o Egypte, napr. aj slávnu Voyage en Egypte et en Syrie od C. F. de Volneya . Ešte pred uzatvorením mieru s Rakúskom odporúčal obsadiť Maltu, pretože ostrovné základne v Stredozemnom mori mu mali poslúžiť pre útok na Egypt.

Po mieri v Campo Formio bolo Rakúsko dočasne vyradené z hry a Spojené kráľovstvo sa stalo hlavným nepriateľom Francúzska. Bonaparte vynaložil obrovské úsilie na presvedčenie Direktória, aby mu zverilo flotilu a armádu na dobytie Egypta. Argumentoval názorom, že Britániu nemožno poraziť na mori, invázia na britské ostrovy by bola náročná a preto bude najjednoduchšie zamerať sa na britské kolónie, hlavne Indiu. Egypt sa mal stať základňou pre ťaženie do tejto krajiny. Nezanedbateľnú úlohu hrala aj Napoleonova obava, že po ukončení talianskej výpravy stratí svoj ťažko nadobudnutý vplyv. Na druhej strane, obavy Direktória z veľkého vplyvu ambiciózneho generála boli asi najsilnejším popudom pre schválenie egyptskej výpravy.

Prípravy na výpravu

Zorganizovanie expedície trvalo niekoľko mesiacov. Základom vojska sa stala Napoleonova Východná armáda, veteráni talianskej kampane, súčasťou armády bola aj výprava vedcov a inžinierov.

O prípravách námornej výpravy vedela snáď celá Európa a hlavne Británia sledovala v napätom očakávaní stály prísun nových oddielov do juhofrancúzskych prístavných miest. Nebolo tajomstvom, že expedičnému vojsku bude veliť generál Bonaparte, ale nik netušil jeho ciele. Dal si záležať, aby nepriateľov dokonale zmiatol. Vysielal dezinformácie o úmysle oboplávať Gibraltár a Španielsko a vylodiť sa v Anglicku či Írsku. Takto oklamal aj admirála Nelsona. Jeho flotila čakala Francúzov pri Gibraltári. Dňa 19. mája 1798 Napoleonova flotila vyplávala z Toulonu smerom na Korziku, kde sa k nej pridali lode a vojaci z Janova a Korziky a vyrazili priamo k brehom Malty. Ráno, 9. júna, už na dohľad k maltskému ostrovu Gozo, sa k flotile pridal kontingent z Civitavecchia a celá armáda, takmer 350 lodí a tridsaťpäťtisíc vojakov, bola kompletná.

Flotila dosiahla pobrežie Malty 10. júna. Napoleon vyzval veľmajstra Maltézskeho rádu na odovzdanie ostrova Francúzskej republike. Veľmajster, chorý a nerozhodný človek, kapituloval a ostrov dostal francúzsku posádku. Napoleon vyčlenil na obranu Malty 4000 vojakov, no zároveň rozšíril svoju armádu o dvetisíc bývalých žoldnierov rádu, z ktorých mnohí aspoň slovom ovládali arabský jazyk. Flotila sa na Malte zdržala pár dní a 19. júna vyplávala do Egypta. Po krátkej zastávke na Kréte, vďaka priaznivému vetru, dorazili 30. júna k Alexandrii, kde sa len dva dni predtým zastavila britská flotila admirála Nelsona. Keď sa ten dozvedel o obsadení Malty, pochopil, že Napoleon ho preľstil a vydal sa ho stíhať. No neuvedomil si, že jeho rýchlejšia flotila predstihla pomalšiu Napoleonovu. Keď sa nestretli pri egyptských brehoch, odplával smerom ku gréckym ostrovom, mysliac si, že Napoleonovým cieľom je Istanbul.

Francúzske vojská sa vylodili pár kilometrov od Alexandrie a v rýchlosti, kedykoľvek očakávajúc Nelsonov návrat, sa presunuli k Alexandrii. Po krátkom boji ju dobyli a v snahe zabrániť anarchii Napoleon menoval jej veliteľa Sajjida Muhammada al-Kurajmu do úradu policajného náčelníka.

Egypt bol nominálne pod vládou osmanského sultána, no skutočná moc bola v rukách vojenskej kasty mamlúkov, pôvodom otrokov z Kaukazu. Bonaparte predstieral, že nebojuje proti tureckému sultánovi, ale naopak, že chce v jeho mene oslobodiť Egypt z mamlúckej nadvlády. V tomto duchu vydal v arabskom jazyku prehlásenie k egyptskému ľudu. Tvrdil, že s vedomím tureckého vládcu prišiel Egypťanov oslobodiť spod krutého útlaku mamlúckych bejov. Mnohými narážkami na islam a citáciami (aj keď často nepresnými) z Koránu sa pokúšal vzbudiť dôveru moslimov, hlavne duchovenstva. Niektoré pasáže z proklamácie sa dokonca - ak by boli brané vážne - dali pochopiť ako Bonapartovo verejné prestúpenie na islam.

Po niekoľkých dňoch v Alexandrii sa Bonaparte začal presúvať na juh. V Alexandrii ponechal posádku pod velením generála Klébera. Mamlúcka jazda pomaly ustupovala, pričom len sporadicky znepríjemňovala jeho postup. Z niekoľkých šarvátok vyšli Francúzi vždy víťazne, armáda však v púšti trpela nedostatkom vody, keďže obyvatelia v panike opúšťali svoje domovy a mamlúci otravovali studne.

Bitka pri pyramídach

Napoleonovo vojsko sa 21. júla 1798 konečne stretlo pri pyramídach s hlavnými silami mamlúkov. Napoleon vtedy predniesol slávne slová: „Vojaci! Štyridsať storočí sa na vás díva z vrcholov pyramíd!“ V bitke utrpelo mamlúcke vojsko pod velením beja Muráda a beja Ibráhíma zdrvujúcu porážku. Na bojisku zostalo celé mamlúcke delostrelecto a päťtisíc padlých, zbytok ustúpil na juh.

Nasledujúci deň po víťazstve navštívila Napoleona delegácia káhirskej nobility, aby vzdala hold sultánovi al-Kabírovi (meno, ktoré dali Napoleonovi Egypťania). Francúzske vojsko vstúpilo bez jediného výstrelu do Káhiry, Napoleon sa usadil v paláci zhabanom mamlúckemu náčelníkovi bejovi Alfímu.

Po dlhom pochode a bitke si armáda odpočinula. Vo veľkom sa začali šíriť letáky s proklamáciou k egyptskému ľudu a výzvy na zachovanie pokoja, hoci obyvateľstvo nejavilo nijaké odhodlanie k odporu. Zároveň však francúzska armáda v blízkych dedinách, podozrivých z nepriateľských činov voči okupantom, vykonávala brutálne represívne opatrenia, ktoré obyvateľstvo iba zastrašovali.

V Káhire začal Napoleon organizovať opatrenia potrebné k celkovému ovládnutiu krajiny. Základom bola absolútna vojenská diktatúra veliteľa francúzskej armády. V každom meste a provincii mala byť moc v rukách veliteľa miestnej francúzskej posádky, ktorý mal mať k dispozícii radu zloženú z najvýznamnejších miestnych predstaviteľov. V Káhire mala byť zriadená podobná rada zložená nielen z káhirských predstaviteľov, ale aj z ľudí z provincií.

Dane a poplatky sa vyberali v naturáliách, aby sa uľahčilo zásobovanie armády. Pozemkové vlastníctvo mamlúckych bejov malo byť skonfiškované a jeho výnosy mali prúdiť do francúzskej pokladnice.

Týždeň po víťazstve pri pyramídach postihla francúzsky expedičný zbor pohroma. Flotila admirála Nelsona porazila pri myse Abú Qír francúzske loďstvo admirála Bruyesa. Z trinástich radových lodí a štyroch fregát sa podarilo ujsť iba štyrom lodiam. Francúzi zostali v Egypte zablokovaní bez možnosti návratu. V radoch vojska sa začala šíriť nespokojnosť. Vojaci šomrali, že Direktórium sa chcelo zbaviť Bonaparta, tak ho vyslalo na stratenú výpravu a oni sú stratení spolu s ním.

Mamlúci, hoci porazení v jednej bitke, sa necítili byť porazenými vo vojne. Amír al-bilád bej Murád v Hornom Egypte zbieral roztratené zvyšky svojich vojsk, amír al-hádždž bej Ibráhím v Dolnom Egypte pevne ovládal deltu Nílu. Aj keď Dolný Egypt sa nakoniec dostal pod francúzsku nadvládu, v Hornom Egypte po celý čas okupácie trval protifrancúzsky odboj.

Vzbury a popravy

Zároveň začali problémy s miestnym obyvateľstvom. Vznešeným slovám o oslobodení spod jarma a útlaku nie každý veril. Vymáhanie daní a zásobovanie armády sa stretávalo s veľkými problémami. Mamlúci sa snažili nadviazať styky s Angličanmi, z podobných úmyslov boli podozriví aj miestni notábli navonok spolupracujúci s Francúzmi. Vojenský guvernér Alexandrie generál Kléber obvinil v septembri bohatého obchodníka a bývalého guvernéra mesta Muhammada al-Kurajmu zo zrady a za oslobodenie žiadal tristotisíc zlatých frankov. Obvinený odmietol zaplatiť, preto generál Bonaparte nariadil popravu. Odsúdencova hlava bola vystavená v káhirských uliciach na výstrahu „zradcom a krivoprísažníkom“. Bohatí obchodníci sa tým dali zastrašiť a čoskoro sa pre potreby francúzskej armády vyzbierali štyri milióny frankov.

Koncom októbra došlo v Káhire ku krvavej vzbure obyvateľstva, ktorej centrom bola univerzita Al-Azhar. Hlavnou príčinou bolo uvalenie ťažkých daní na obyvateľstvo a ich násilné vymáhanie, čo kontrastovalo s Napoleonovými prísľubmi. Počas povstania mali Francúzi veľké straty, dokonca zahynul guvernér Káhiry generál Dupoy. Niekoľko mestských štvrtí sa úporne bránilo trestnej výprave, z Alexandrie povolaný generál Kléber ale povstanie kruto a krvavo potlačil. Okrem neznámeho počtu Káhirčanov zabitých v boji bolo v nasledujúcich dňoch popravovaných niekoľko desiatok zajatcov denne. Na smrť boli odsúdení aj významní predstavitelia Al-Azharu. Káhirské povstanie malo pokračovanie na vidieku, pri jeho potláčaní Francúzi nešetrili krutými prostriedkami. „Osloboditeľská akcia“ sa začala meniť na brutálny okupačný teror.

Cesta na Blízky východ

Turecký sultán pobúrený francúzskou akciou v Egypte vyhlásil Francúzsku vojnu. Ako preventívny krok, aby predišiel tureckému útoku na Egypt, sa Napoleon rozhodol pre inváziu do Sýrie. Sýrsku výpravu začal organizovať v januári 1799 a začiatkom februára vojsko vyrazilo.

Cesta do Sýrie bola ťažká a úmorná, hlavne kvôli nedostatku vody. Armáda postupovala po pobreží smerom do Palestíny. Začiatkom marca dorazila k Jaffe, ktorá odmietla kapitulovať. Po dvojdňovom obliehaní Francúzi zaútočili, zničili všetko, čo im prišlo pod ruku. Dva dni a dva noci vraždili, rabovali, lúpili a znásilňovali. Asi štyritisíc tureckých vojakov, prevažne Albáncov, sa zabarikádovalo v pevnosti. Keď Francúzi žiadali ich kapituláciu, Albánci ju podmienili prísľubom zachovania svojich životov, inak budú pevnosť brániť do poslednej kvapky krvi. Napoleon súhlasil a albánske jednotky odovzdali zbrane. No Bonaparte nevedel, čo má urobiť s toľkými bojaschopnými zajatcami. Nemal ich ako poslať do Egypta a bál sa, že sa im podarí dostať sa k Turkom a znova sa postavia proti Francúzom. Po troch dňoch váhania vydal strašný rozkaz, aby všetkých zajatcov zmasakrovali.

Ak Napoleon dúfal, že pád Jaffy a následné udalosti podlomia silu obrancov sýrskych miest, zmýlil sa. Sýrske mestá a pevnosti sa bránili o to úpornejšie. V polovici marca dorazil k Akre. Dva mesiace trvalo jej obliehanie, veľká turecká posádka však bola nad Bonapartove sily. Po niekoľkých neúspešných útokoch, za ktoré zaplatilo životom tritisíc Francúzov, sa Napoleon rozhodol 20. mája ustúpiť. Cesta späť bola ešte horšia. V máji a júni boli v tejto oblasti veľké horúčavy, vojsko trpelo smädom a chorobami.

V polovici júla sa Bonaparteho vojská vrátili do Káhiry. Nemali však čas na odpočinok, pretože o pár dní dorazila správa, že pri myse Abú Qír sa vylodili turecké jednotky. Napoleon musel vyraziť s armádou na sever, do delty Nílu. V bitke pri Abú Qíre dosiahol skvelé, no posledné víťazstvo egyptskej kampane. Na bojisku zostalo osemtisíc tureckých vojakov, turecké loďstvo v panike ušlo. Napoleon nariadil nebrať zajatcov. Hoci odrezaný od Európy, keďže more ovládalo britské loďstvo, mal Egypt stále vo svojej moci a nebolo nikoho, kto by to dokázal zmeniť.

Udalosti v Európe

V Európe sa však diali nepredvídané zmeny. Zatiaľ čo Napoleon dobyl Egypt, nová koalícia Rakúska, Británie, Ruska a Neapolska ohrozovala Francúzsku republiku. Generál Suvorov sa objavil v Taliansku, porazil Cisalpinskú republiku a smeroval na sever. Keď sa tieto správy dostali k Napoleonovi, pochopil, že sa musí vrátiť. Najvyššie velenie prenechal generálovi Kléberovi a 23. augusta 1799 v prísnom utajení odplával do Francúzska. Napriek niektorým názorom jeho odchod nemožno pokladať za útek. Hoci neuspel v Sýrii, Egypt bol pevne v jeho moci. Jeho inžinieri mali dokonca preskúmať možnosti prekopania kanálu medzi Stredozemným a Červeným morom. Nevzdal sa ani indických plánov, v liste majsúrskemu sultánovi mu sľuboval pomoc proti Britom.

Po Napoleonovom odchode to s Francúzmi nevyzeralo v dobre. Generál Kléber síce dosiahol niekoľko skvelých víťazstiev nad Turkami i mamlúkmi, z dlhodobého hľadiska ale nebolo udržanie Egypta možné. V januári 1800 podpísal prímerie, britská vláda ho však odmietla potvrdiť. Podarilo sa mu ešte poraziť Turkov pri Heliopole a potlačiť druhé káhirské povstanie, no zahynul rukou úkladného vraha. Nový veliteľ generál Menou, po prijatí islamu známy ako Abdalláh Menou, si nezískal dôveru podriadených a francúzske vojsko sa pomaly rozkladalo. V júni 1801 kapitulovali Francúzi v Káhire, na prelome augusta a septembra i v Alexandrii.

Napoleonova výprava do Egypta nemala len vojenský a politický význam. V jeho výprave bolo aj mnoho vedcov z rôznych oblastí, ktorí započali výskum starovekého Egypta. Už v auguste 1798 založil v Káhire Institut de l‘Égypte , ktorý síce existoval iba krátko, ale prakticky spustil moderný vedecký výskum starovekého Egypta. Jedným z najznámejších príkladov je slávna Rosettská doska, ktorú v polovici júla 1799 objavil kapitán Bouchard pri opevňovacích prácach v blízkosti prístavu Rašíd (Rosetta). Bol to do žulovej dosky vytesaný ďakovný zápis z druhého storočia pred n. l. v hieroglyfickom i démotickom písme a v gréckom preklade. Neskôr sa stal základom pre Champollionovo rozlúštenie egyptských hieroglyfov.

Francúzi ovládali Egypt iba tri roky, no ich prítomnosť mala na ďalší vývoj krajiny ďalekosiahly význam. Príchod Napoleonovej expedície znamenal pre Egypt oboznámenie sa s technickým pokrokom i najnovšími vedeckými výdobytkami. Najväčším prínosom celej kampane bolo otvorenie Egypta Európe. Pozornosť západného sveta sa upriamila na túto krajinu, jej strategická poloha sa stala neprehliadnuteľnou. Nemenej významným bolo i otvorenie Európy Egyptu, prvé priame zoznámenie sa s európskou civilizáciou. Okupácia Egypta sa zdá byť spúšťacím mechanizmom vzniku moderného národného povedomia u Egypťanov. Hoci niektoré opatrenia narážali na odpor domáceho obyvateľstva a kultúrny život Francúzov bol Egypťanom na posmech, zanechala francúzska prítomnosť v Egypte hlbokú a trvalú stopu. Mnohé francúzske správne opatrenia mali veľký význam pre rozvoj Egypta a jeho neskoršie postavenie poprednej arabskej krajiny nielen v politickej, ale i kultúrnej oblasti.

zdroj: Historická revue, Mgr. Jaroslav Drobný

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.