Choď na obsah Choď na menu

MERENPTAH – úspešný muž v tieni slávneho otca

merenptah-----uspesny-muz-v-tieni-slavneho-otca.jpg

Merenptah - vládca 19. dynastie

Je jedným z posledných vládcov 19. dynastie starovekého Egypta a jediným zo štyridsiatich deviatich synov chýrneho kráľa Ramesseho II., ktorý sa dočkal samostatného panovania. Merenptah sa narodil pomerne skoro po nastúpení svojho otca na egyptský trón (niekedy v roku 1279 pred Kr.), a predsa bol až jeho trinástym synom. Pokrvní potomkovia kráľa hrali v spoločnosti špecifickú úlohu, podľa oficiálnej hierarchie dokonca prevyšovali najdôležitejších úradníkov. Ich status sa odráža na mnohých reliéfoch s procesiami Ramesseho potomstva. Synovia získavali dôležité miesta v správe a zobrazovali ich ako účastníkov otcových ťažení a triumfov. Merenptahovou matkou bola Esetnofret, druhá hlavná kráľovská manželka. Porodila troch synov a aspoň dve dcéry. Merenptah sa ako najmladší syn mal s kým porovnávať. Jeho najstarší brat Ramesse nasledoval tradíciu svojho rodu a získaval vojenské tituly. Prostredný brat Chamuaset sa preslávil múdrosťou a vášňou pre výskum minulosti, až tak, že býva označovaný za prvého egyptológa. Svojimi sklonmi sa odlišoval i od nevlastných súrodencov.

Asi v 24. roku vlády Ramesseho II. zomrela jeho prvá manželka Nefertari. Do popredia sa dostáva Esetnofret, stély z Asuánu a Silsily ju predstavujú ako hlavnú kráľovskú manželku v spoločnosti troch synov a najstarší Ramesse sa stal následníkom trónu. Približne po desiatich rokoch na výslní však umiera aj Merenptahova matka a titul hlavnej manželky dostala jeho sestra. Medzi potomkami Esetnofret sa udržalo následníctvo, po Ramesseho smrti prešlo na Chamuaseta. V 55. roku vlády Ramesseho II. zomrel Chamuaset a následníctvo postúpilo na Merenptaha. Nový „najstarší kráľov syn“ mal vtedy za sebou asi päťdesiat rokov života.

V čase detstva a dospievania bol Merenptah iba jedným z mladších synov kráľa. Na prvých reliéfoch sa uvádzajú s jeho menom iba relatívne nevýznamné tituly. Podľa ďalších zobrazení mu však zrejme určili, alebo ju on sám uprednostnil, vojenskú kariéru. Na reliéfe z Luxoru pridržiava kráľovské kone, popritom Ramesse II. útočí na pevnosť. Neskorší reliéf zachytáva približne 20-ročného Merenptaha ako privádza z Núbie viac než sedemtisíc zajatcov – prvý raz s titulom, ktorý môžeme pripodobniť pojmu generál. Na sklonku vlády Ramesseho II. spravoval nové hlavné mesto Piramesse, postavené jeho otcom, a s ním i celú východnú časť delty. Po Chamuasetovej smrti prebral aj jeho kultové povinnosti.

Posledných dvanásť rokov panovania Ramesseho II. bol už zrejme Merenptah faktickým vládcom Egypta. Asi v roku 1212 pred Kr., po šesťdesiatich šiestich rokoch a dvoch mesiacoch na tróne, prežijúc dve generácie obyvateľov vlastnej krajiny, Ramesse II. zomrel. Prívlastok Veľký dostal až od anglických viktoriánskych egyptológov. Pohrebné obrady riadil ako nový panovník Merenptah.

V prvom či druhom mesiaci obdobia záplav sa stal kráľom Baenre Meriamon Merenptah Hetephermaat (Reovo Ba, Milovaný Amonom, Milovaný Ptahom, Spokojný s maat), ktorý mal vtedy okolo šesťdesiat rokov. Na oslavu udalosti vznikol hymnus zachovaný na papyruse Sallier I, ktorý hyperbolizuje pocit nového začiatku: „Všetci spravodliví, príďte, pozrite sa! / Právo nahradilo klamstvá. / Zločinci padli na tvár, / chamtivcami sa pohŕda. / Vodná hladina je vysoká a nerozlieva sa / nílske záplavy siahajú až po nebo.“

Merenptahova hlavná kráľovská manželka sa volala Esetnofret a bola zároveň jeho sestrou alebo neterou. Esetnofret sa volala tiež ich dcéra, poznáme i syna, budúceho kráľa Setchiho II. Datované pamiatky zo začiatku panovania hovoria o mierových činoch, napríklad kráľovej účasti na náboženských sviatkoch. V druhom roku vlády nariadil veľkú inšpekciu chrámov všetkých bohov a bohýň Severu a Juhu, zrejme aby zistil, aký majetok v krajine vlastnia.

PRVÁ ZMIENKA O IZRAELI(TOCH)

Niekedy medzi druhým a piatym rokom svojej vlády tiahol Merenptah do tradičnej záujmovej oblasti Novej ríše – Kanaánu a južnej Sýrie. Hlavným prameňom je tzv. Izraelská stéla, ktorú našiel v roku 1896 nestor egyptskej archeológie Flinders Petrie v Merenptahovom zádušnom chráme v Západných Tébach. Zhodný text bol neskôr objavený i na protiľahlom východnom brehu, v Karnaku. Pôvodnú Izraelskú stélu využili Merenptahovi umelci druhotne, pretože na jej prednej strane sa nachádza stéla Amenhotepa III. (asi 1387 – 1348 pred Kr.). Je vytesaná zo sivej žuly, vysoká viac než tri metre a široká poldruha metra. Text nás zaujíma aj z literárneho hľadiska, zodpovedá totiž žánru chválospevov, oslavujúcich činy egyptských kráľov – je príkladom tzv. zbásnenej stély. Najrozsiahlejšia časť sa týka neskoršieho víťazstva nad Líbyjčanmi. O Sýropalestíne hovorí až záver hymnu. V niekoľkých veršoch sú vymenované názvy oblastí: „Aškalón je odvedený a Gezer podrobený, / Jenoam akoby nikdy nejestvoval. / Izraeliti sú zničení a bez semena, / Churru ovdovel. / Všetky krajiny sú v mieri.“ Tri prvé toponymá predstavujú opevnené mestá, za slovom Izrael (v origináli Jsr3r, pričom r nahradzovalo v cudzích slovách l) sú znaky označujúce skupinu ľudí – v tomto prípade azda kmeň. Churru znamená celú oblasť Sýropalestíny pod egyptským vplyvom.

Keďže uplynulo viac než storočie od prvej Petrieho publikácie, jestvuje o interpretácii prameňa rozsiahla literatúra. Často sa pochybuje vôbec o tom, či sa skromne dokumentované ťaženie uskutočnilo. Jedným z dôkazov by mal byť Merenptahov titul „dobyvateľ Gezeru“, doložený aj z núbijských stél. Nápis naznačuje, že Izraeliti žili v menších neopevnených sídliskách, v gramatickej štruktúre sú ale zarovno s porazenými mestami. Merenptah s nimi pravdepodobne bojoval niekde severozápadne od Mŕtveho mora a východne od Jordánu (v kraji Sichem na území kmeňa Efrajim).

Situáciu na hraniciach vlastného územia Egypta a Sýropalestíny sledovali egyptskí úradníci takmer každodenne, čo dokladá vzácny prameň z tretieho roku Merenptahovej vlády, tzv. Pohraničný denník. Zachytáva štyri dni v neurčenej egyptskej pevnosti a pisár v ňom zaznamenal mená a úlohy osôb, ktoré sa pohybovali v priestore pevnosti. Sú nimi výlučne poslovia, preto sa dokument nazýva aj Poštový register. Podľa svedectva Pohraničného denníka sa v Sýropalestíne nachádzali Merenptahove studne, azda dvakrát zmieňované v Písme ako prameň vôd Neftóachu (Joz 15:9; 18:15). Boli jedným z južných hraničných bodov kmeňov Júda a Benjamín. V oblasti sa našlo i viacero egyptských predmetov s menom kráľa. V knihe Genesis sa Izrael („Zápasiaci s Bohom“) vysvetľuje ako druhé meno Jákoba, otca Jozefa Egyptského. Pobyt Izraelovho ľudu v krajine na Níle sa mal začať presídlením Jákoba aj s rodinou do Egypta. Ak je Exodus naozaj historickou udalosťou, nastal pravdepodobne v priebehu 19. dynastie. Merenptah je teda jedným z „kandidátov“ na predobraz faraóna z tohto biblického textu.

KULTÚRA A ŽIVOT ZA MERENPTAHA

Výtvarnému umeniu počas Merenptahovej vlády sa podrobne venovala egyptologička H. Sourouzianová. Rozdelila zachované diela na tri skupiny: pamätníky víťazstva nad Líbyjčanmi, ďalej pamiatky k ucteniu si predkov, bežne a nepresne nazývané „uzurpované“, a nakoniec stavby, ktoré mali naveky udržiavať panovníkov kult. Umelecká činnosť za Merenptaha má isté špecifické rysy. Veľmi pravdepodobne sa podieľal na dokončovaní stavebných projektov svojho otca, čo je doložené napríklad pri chráme v meste Chenem (Hermopolis). Kartuše s jeho menami dotesávali na stavby minulosti, napríklad na kenotaf jeho deda Setchiho I. v Abyde. Neznačí to však prisvojenie, ale vyjadrenie kontinuity a prekonávanie diel predkov. V súvekých projektoch používali stavebníci vo veľkej miere architektonické prvky zo starších chrámov. Žiadne kultové alebo strategické miesto pritom podľa nápisov nebolo zabudnuté a opustené. Centrá krajiny boli od vlády jeho otca tri: mesto Vaset (Téby) v Hornom Egypte, Mennefer, ležiaci nad začiatkom delty, a Piramesse, nachádzajúce sa v delte. V Menneferivznikol komplex s monumentálnou bránou, chrámom boha Ptaha a kráľovským palácom.

Stavebníci jeho zádušného chrámu v Západných Tébach získavali stavebný materiál zo susediaceho chrámu Amenhotepa III. Merenptahove sochy nie sú podľa H. Sourouzianovej veľdielami, ale vidíme v ich spracovaní niektoré nové štylistické prístupy. Reliéfy pokračujú v tradíciách tvorby z doby Ramesseho II. Výzdoba hrobiek vysokých hodnostárov Panehsiho, Caja a Raju je dokladom vysokej umeleckej úrovne. Z čias jeho vlády sa zachovalo niekoľko papyrusov s umeleckými textami, najvýznamnejšie z nich sú Rozprávka o dvoch bratoch na Papyruse d‘Orbiney a časť textu Poviedky o spore kráľov Apopiho a Sekenenreho na Papyruse Sallier I. Poznáme tiež súbor vzorových listov, ktorý sa používal v pisárskych školách a zrejme aj v praxi. Datované pramene, hovoriace o živote neelitnej zložky spoločnosti, pochádzajú predovšetkým z osady kráľovských remeselníkov Dér el Medína. Jeden z nich sa nachádza v Prahe, ide o obchodný záznam (Pražský ostrakón č. 22).

Po deviatich rokoch a šiestich mesiacoch vlády kráľ Merenptah zomrel (vládol asi v rokoch 1212 až 1202 pred Kr.). Hrobku si dal tradične vytesať v Údolí kráľov, neprekvapí nás, že sa nachádza blízko hrobky Ramesseho II. Z architektonických konvencií sa prvýkrát vymyká usporiadaním priestorov do jednej osi a jediný raz miestnosťou s výklenkom zasväteným svojmu otcovi. Obsahovala až štyri kráľovské sarkofágy. Dnes má v Údolí poradové číslo 8. Merenptahove sochy uctievali v Menneferi aj o tisícročie neskôr v období dynastie Ptolemaiovcov. Je jedným zo šťastných panovníkov Novej ríše, ktorých múmie sa zachovali, takže sa tejto historickej osobnosti môžeme v káhirskom Egyptskom múzeu pozrieť priamo do tváre. Zisťujeme, že Merenptah ako človek bol na sklonku života obéznym mužom, trpiacim extrémne defektnou dentíciou (nadmerným množstvom zubných kazov), degeneratívnou artritídou krčných stavcov a artériosklerózou stehenných tepien.

Bezprostredne po Merenptahovi síce nastúpil jeho syn Setchi, ale na juhu sa ako vládca Amenmesse osamostatnil núbijský miestokráľ Messwej; načas dokonca ovládol aj Vaset. Merenptah dokázal brániť Egypt pred vonkajšími ohrozeniami, vnútorné problémy sa objavili až po jeho smrti. Podľa zistení egyptológa Janssena sa záverom 19. dynastie v osade Dér el-Medína zdvihli ceny obilia, olejov a zeleniny – podmienky života v nej ovplyvňovali udalosti na kráľovskom dvore.

Záujem o dobu Merenptahovej vlády neprestáva, o čom svedčí pribúdajúce množstvo literatúry. Z archeologického hľadiska má v súčasnosti najväčší význam dlhotrvajúci výskum expedície Švajčiarskeho ústavu staroegyptskej architektúry a archeológie v Merenptahovom zádušnom chráme v Západných Tébach. Začal sa v roku 1971 a zavŕšil sa otvorením múzea v roku 2002. Problémy a otázky sú spojené najmä s interpretáciou písomných prameňov. Niektorí bádatelia stále pochybujú o skutočnom sýropalestínskom ťažení, hoci zmienka o Izraelitoch na Izraelskej stéle je nespochybniteľná. Slávne víťazstvo z piateho roku môžeme tiež vnímať rozlične: ako stretnutie dvoch silných a vyspelých vojsk alebo ako zmasakrovanie zúfalých a vyhladnutých Líbyjčanov. Otázkou ostáva, do akej miery sa na egyptské pomery staručký Merenptah podieľal na spomínaných vojenských akciách. Nápisy ho prirodzene museli uvádzať ako hlavného činiteľa a hrdinu, no ich zámerom nebol verný záznam reality. A problémov by sa našlo oveľa viac. Napríklad H. Sourouzianová sa na základe neprítomnosti dokladov osídlenia západnej časti nílskej delty z čias Merenptahovej vlády domnieva, že toto územie už vtedy nastálo ovládali Líbyjčania. Vďaka šťastnej zhode okolností môžeme do detailov poznať Merenptaha v jeho fyzickej podobe. No na zostavenie akéhosi psychologického profilu nestačia ani ďalšie pramene. A tak nevieme, či Merenptah umieral spokojný s tým, že zachoval maat (poriadok sveta) vo svojej krajine. Alebo azda tušil, že do Egypta prichádzajú už len ťažké a ťažšie časy?

zdroj: historickarevue.com

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.