Choď na obsah Choď na menu

Memnonové kolosy na západnom brehu egyptskej rieky Níl

memnonove-kolosy.jpg

Memnonové kolosy na západnom brehu Nílu v Tébach

Na Zemi existujú tajomné miesta, kde ma dochádzať k podivuhodným udalostiam. Jedno z nich je okrsok u egyptského mesta Luxor, kde je možné spozorovať dve obrovské spievajúce sochy.

Na západnom brehu egyptskej rieky Níl, naproti preslávenému chrámovému komplexu Karnak a mestu Luxor, sa ako božie prsty týčia dve gigantické sochy faraóna Amenhotepa III., ktorý vládol Egyptu v rokoch 1388 – 1350 pred Kristom. V tej dobe majú kamenné dvojčatá strážiť vstup do Amenhotepovho zádušného chrámu. A taktiež najkrásnejšieho! Podlahy vraj pokrývala zliatina zlata a striebra. Sály sú zdobené stovkami sôch a reliéfy vykladané drahými kameňmi. Budova bola síce neskôr rozobraná a použitá na ďalšie stavby, ale kolosy stále držia stráž.

Rozmery kamenných kolosov sú gigantické - vrátane podstavcov sú vysoké skoro 19 metrov a váha je odhadovaná na 720 ton. Sú vysekané z blokov pieskovca, ktorý pochádza z oblasti el-Gabal el-Ahmar neďaleko dnešnej Káhiry, vzdialenej od Luxoru skoro 700 km. Len 60 km odtiaľto pritom leží baňa s podobne kvalitným pieskovcom. Prečo teda stavitelia privážali kameň z takej diaľky? Jasné nie je ani to, ako Egypťania dokázali mnoho stotonové monumenty prepraviť. Na plavenie loďou po Níle sú kolosy údajne príliš ťažké. Skutočne viezli gigantické sochy stovky kilometrov na primitívnych saniach, ako sa predpokladá?

V roku 27 pred Kristom je jedna zo sôch poškodená zemetrasením a pri každom svitaní vydáva podivuhodné zvuky, ktoré grécky zemepisec Pausániás ( 2. stor. n. l. ) popisuje ako „brnkanie na citaru“. V tej dobe sú monumenty posledným pozostatkom Amenhotepovho chrámu. Gréci ich považujú za spodobnenie mýtického hrdinu Memnona, bájneho etiópskeho kráľa a syna bohyne Éos, ktorý sa ma zúčastniť trójskej vojny. Ranný spev sochy je preto považovaný za Memnonov pozdrav matke, bohyne ranných červánků ( červených mrakov ). Spievajúci kolos sa navyše stáva presláveným orákulom – veštiarňou, ku ktorej prúdia davy pútnikov. Tlmočí snáď vôľu bohov, ako sa vtedy ľudia domnievali?

Spev Memnonovho kolosu je chápaný ako posolstvo bohov, ktorým vyjadrujú smrteľníkom svoju vôľu. Mnohý ľudia preto neváhajú merať strastiplnú cestu, aby sa dozvedeli odpovede na svoje otázky. Rímsky cisár Hadrián ( 76 – 138 ) sa vraj musí k sochám niekoľkokrát vracať, než počuje zvuk podobný gongu, ktorý je považovaný za priaznivú odpoveď orákula. Rôzne tóny totiž kňazi vykladajú v rôznych významoch. Postup výkladu dnes už bohužiaľ nie je známy. Rovnako ako odpoveď na otázku, čo podivuhodný zvukový fenomén spôsobilo.

Objavujú sa názory, že zvuky vytvárajú kňazi pomocou trstinového plátku vloženého do štrbiny v kameni. Väčšina odborníkov sa ale zhoduje, že zvukový jav je vyvolaný poškodením sochy pri zemetrasení. Údajne môže byť produktom vetru vanúceho puklinami či rozpínaním vzduchu v kameni ohriatom lúčmi vychádzajúceho slnka. Iná teória uvádza, že sa v trhlinách zráža rosa, ktorá pri odparovaní vydáva piskľavé zvuky. Súčasný britský výskumník Paul Devereux zase tvrdí hypotézu, že kolos mohol, pravdepodobne, ako britské megality, vysielať ultrazvukové vlny, ktoré sa pri poškodení zmenili na zvukové. Žiadna z teórii však nie je definitívne potvrdená.

Potom, čo je socha v 2. storočí na príkaz cisára Septima Severa ( 146 – 211 ) opravená, jej hlas nadobro zaniká. Dnes víta ráno mlčky, ale i tak ostáva zahalená rúškom tajomstva.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.