Choď na obsah Choď na menu

Amón - Stvoriteľ a pán sveta

boh-amon.jpg

zlatá soška boha Amona

Amón bol bohom mesta Wésetu (Téb), Stvoriteľ a pán sveta, Kráľ bohov. Bol jedným z najvyšších Egyptských bohov a v dobách Novej ríše, keď bol Wéset hlavným mestom Egypta, bol vôbec najvyšším egyptským bohom.

Postavenie najvyššieho boha v egyptskom panteóne dosiahol Amón pomerne neskoro. Celých prvých 1000 rokov egyptských dejín bol bezvýznamným bohom, o ktorom bolo sotva čo počuť, a jeho pôvod ostal dodnes zahalený hmlou. Niektorí egyptológovia ho považujú za pradávneho miestneho ochranného boha, známeho len v dlho neznámom Wésete. Iní v ňom vidia wésetskú obmenu boha Mina so susedného Gebtojeva, s ktorým ho spájala funkcia boha plodnosti a vysoká dvojitá perová koruna. Podľa ďalších ho prevzali wésetskí kňazi z Chmúneva, kde bol bohom vzduchu, pričom nahradili jeho pôvodnú manželku Amaneutu miestnou bohyňou Mutou a pridali mu k nej syna Chonsa.

Bezpečné poznatky máme o ňom až zo začiatku Strednej ríše, kde pod jeho štandardami vyviedli wésetskí vládcovia Egypt zo stáročného rozkladu. Víťazstvo ich zbraní ho povýšilo medzi najvýznamnejších bohov. Prvenstvo mu však vydobyli až králi Novej ríše, ktorí oslobodili Egypt s ponižujúcej hyksóskej okupácie a povýšili Wéset na hlavné mesto krajiny.

Amónova pozícia nezávisela vždy od moci wésetských panovníkov. Kým vládli nad celým Egyptom a rozsiahlymi zahraničnými dŕžavami, bol bohom nad všetkými bohmi, keď ich moc upadla a nakoniec sa obmedzila na Wéset, stal sa opäť bohom lokálneho významu. Postavenie najvyššieho boha si udržal zhruba 500 rokov, ktoré patria medzi najslávnejšie v dejinách Egypta.

Na svojej ceste za prvenstvom postupoval Amón tradičným a osvedčeným spôsobom: za vojskami wésetských kráľov a pod záštitou ich hodnostárov. Technickú stránku tohto procesu mali na starosti wésetskí kňazi, ktorí pričleňovali k Amónovi zložitými teologickými konštrukciami rôznych iných bohov a napokon ich s ním spojili. Pritom sa vyrovnali aj s takými problémami, aké predstavovala konfrontácia Amóna so starými najvyššími bohmi Reom a Ptahom. Rea najprv mechanicky pripojili k Amónovi a vytvorili tak boha Amóna-Rea, ktorý potom splynul v jedinú božskú osobnosť Amenrea. Re pritom nestratil svoju funkciu boha Slnka, ale preniesol ju aj na Amóna, a tak k nemu pripojili i boha ranného slnka Harachteja, ktorý už predtým splýval s Reom, takže vznikol boh Amenre - Harachtej. Navyše k nemu pripojili Reovho otca Atuma, čím vznikol boh Amenre - Harachtej - Atum, a to ako jediná (trojjediná) božská osobnosť. Pritom pôvodné zložky jeho osoby vyhlásili za rôzne formy jeho prejavu, resp. za jeho rôzne funkcie. Ako vidieť, vedeli si poradiť, a to aj v prípade boha Ptaha, kde stáli pred zložitejším problémom. Keďže Ptah bol považovaný za stvoriteľa všetkých bohov a celého sveta, zabezpečili wésetskí kňazi Amónovi prvenstvo tak, že ho rozdelili na niekoľko generácií. Najstaršieho z týchto Amónov vyhlásili za skoršieho než Ptaha, a tak mu umožnili, aby sa stal Ptahovým stvoriteľom. Okrem týchto a ďalších spojení vytvorili ešte „ trojjediného boha“ Amóna - Rea - Ptaha, ktorý reprezentoval egyptský panteón v dobytých krajinách. Wésetskú Trojicu bohov vytvorili z Amóna, jeho manželky Muty a ich syna Chonsa. Takto stál v čele vyše dva a pol tisíca bohov Egypta - kým stál na čele Egypta Wéset.

Amónovi kňazi

Amónov primát bol ideologickým výrazom vedúceho postavenia Wésetu, kde sa čoskoro po vzniku Novej ríše vytvorili dve mocenské strediská: kráľovský palác a Amónov chrám. Odmenou za to, že Amón chránil kráľa a žehnal jeho zbraniam, vyžadovali jeho kňazi od kráľov prejavy vďačnosti, najmä podiel na vojnovej koristi, prídely pôdy a otrokov, oslobodenie od daní a rozličné privilégiá. Zo štedrosti kráľov postupne natoľko zbohatli, že sa stali od nich nezávislými. Svoju ekonomickú moc, spojenú s tradičnou mocou ideologickou využívali na to aby získali aj moc politickú. Postavil sa proti nim až panovník 18. dynastie Achnaton. Avšak po jeho smrti Amónovi kňazi násilne prinútili jeho nástupcov aby obnovili predošlý stav. Králi 19. dynastie, najmä Setchi I. a Ramesse II., dosiahli nad kňazmi prevahu, no ich nástupcovia 20. dynastie si ju neudržali. Keď potom vystriedal posledného Ramessa XI. na tróne Amónov veľkňaz Hrihor, upadol Wéset do područia teologizujúcich despotov a stratil svoj význam.

Strediská Amónovho kultu

karnacky-chram.jpg

Karnacký chrám

 

Hlavným strediskom Amónovho kultu bol „veľký chrám“ v dnešnom Karnaku, ktorý tvoril vlastne celé Mesto bohov (Diospolis, ako nazývali antický autori Wéset čiže Téby). Dnes je z prevažnej časti v troskách, avšak to, čo z neho navzdory ničivej sile vekov stojí, dáva za pravdu J. F. Champollionovi. Prvé stavby v tomto chráme vznikli za Strednej ríše a posledné za Ptolemaiovcov, čiže jeho budovanie (a ničenie a opätovné budovanie) trvalo vyše 2000 rokov. Najväčším podielom k jeho výstavbe a výzdobe prispeli Králi Thutmose I. a II., Hatšepsovet, Amenhotep III. a Haremheb z 18. dynastie, ďalej Setchi I. a Ramesse II. z 19. dynastie, Ramesse III. a VI. z 20. dynastie a niektorí králi z Neskorej doby. O stavbách týchto i ďalších kráľov sa hovorí v príslušných článkoch. Ohradný múr Amónovho chrámu v Karnaku ohraničuje priestor o rozmeroch asi 650 krát 550 metrov, jeho východo-západná os meria takmer 400 metrov a severojužná vyše 400 metrov. Je v ňom 10 pylónov, v jeho Veľkej stĺpovej dvorane stojí 134 kolosálnych stĺpov, z ktorých prostredných dvanásť dosahuje výšku 23 metrov. Sú v ňom stovky miestností a desiatky kolosálnych sôch, jeho nádvoria zdobia stovky sfíng, bazén jeho Svätého jazera má rozmery futbalového ihriska. Hieroglyfické nápisy na stenách a stĺpcoch obsahujú vyše štvrť milióna umelecky vytesaných znakov, pričom na mnohých sa dodnes zachovali zvyšky pôvodného zafarbenia. V jeho areáli je desať menších chrámov a svätýň, na juhozápade k nemu prilieha chrám bohyne Muty a na severovýchode chrám boha Monceva. Pôvodne bol k nemu pridružený aj veľkolepý chrám v dnešnom Luxore, s ktorým ho spájala vyše dva a pol kilometrová cesta lemovaná sfingami. Nijaký opis a nijaká snímka neumožňuje utvoriť si o tomto chráme náležitú predstavu. Každý iný chrám v Egypte, Vrátane Horovho chrámu v Edfú alebo Hathorinho chrámu v Dendere, vyzerá ako v porovnaní s ním ako dedinský kostolík vedľa katedrály.

Okrem tohto hlavného chrámu mal Amón radu ďalších chrámov a svätýň v celom Egypte. Najvýznamnejšie z nich boli v starom hlavnom meste Mennofere a hlavnom meste 21. a 23. dynastie Džaanete, ďalšie pri dnešných mestách Mínji, Hibbe, v oáze Chárga, iné za hranicami vlastného Egypta. V Núbii to bol slávny chrám v Abú Simbele, ďalej v Kalábši, Derre, Solebe, Kave, pri Napate a na iných miestach až po Úm Alí. Amónov kult prekvital v týchto krajoch aj po úpadku Wésetu a núbijský panovníci, z ktorých pochádzali králi 25. dynastie, sa mu tak oddávali, že starší egyptológovia ich považovali za potomkov „kňazských kráľov“ vyhnaných z Wésetu. Amóna uctievali v rozličných chrámoch pod rozličnými menami či označeniami: v Luxore napríklad ako Amenapeta, v oáze Chárga ako Amenhibeta a pod. Biblický Židia ho volali jeho egyptským menom, Babylončania Aman, Kopti Amun, Gréci Ammón.

Posvätné zviera

Amónovým posvätným zvieraťom bol baran, zobrazovaný zvyčajne v podobe baranej sfingy, t. j. leva s hlavou barana. Patrili mu božské a vladárske insígnie a navyše dve vysoké pštrosie perá na korune. Na vyobrazeniach má takmer vždy ľudskú podobu, len výnimočne baraniu hlavu alebo rohy, pred perami na korune máva slnečný kotúč. V zhode so svojou dávnou funkciou boha vzduchu má na polychrómovaných reliéfoch a maľbách telo belasej farby.

Pamiatky

Amónových vyobrazení sa zachovalo neprehľadné množstvo. Predstavujú ich reliéfy na stenách chrámov i hrobiek, maľby a kresby na papyrusoch, sochy všetkých veľkostí a z najrozmanitejších materiálov od kolosov zo žuly po miniatúry zo zlata. Najlepšie, žulové a v nadživotnej veľkosti, sú v parížskom Louvri, Britskom múzeu v Londýne a v Egyptskom múzeu v Káhire. Jeho najznámejšia zlatá soška, pred odlomením koruny asi pol metra vysoká, je dnes v Metropolitnom múzeu v New Yorku. Z literárnych pamiatok, vzniklých v súvislosti s Amónovým kultom, poznáme rad básnických neobyčajne pôsobiacich modlitieb. Rozsahom a umeleckou úrovňou vyniká medzi nimi Hymnus Amóna (Amemrea), ktorý pochádza asi z čias Amenhotepa II. a je jedným z vrcholných diel starej egyptskej poézie.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.