Choď na obsah Choď na menu

Ako sa žilo minojským Kréťanom

23. 2. 2013

minojska-kultura.jpg

Freska "Dámy v modrom"

Kréta, najväčší grécky ostrov, je obľúbenou destináciou mnohých dovolenkárov, ale aj milovníkov starovekých pamiatok. No nielen tým je známy tento podivuhodný kúsok súše vo východnej časti Stredozemného mora.

Prvým ľudským spoločenstvom na európskom kontinente, ktorý znesie pomenovanie civilizácia, bola prekvitajúca minojská kultúra na Kréte. Minojská Kréta bola dôstojnou súputníčkou iných súdobých starovekých civilizácií v Egypte, Sýrii a Mezopotámii. V tomto ohľade vzbudzujú obdiv jej dávni nositelia najmä na poli hygieny, kozmetiky i zdravotníctva, čo bude hlavnou témou tohto príspevku.

Minojská kultúra dostala svoje meno podľa legendárneho kráľa Mínoa z gréckej mytológie. Táto stredomorská civilizácia vo svojich počiatočných znakoch vznikala medzi rokmi 3100 až 3000 pred n. l. spolu so začiatkom krétskej doby bronzovej. Aby sme sa lepšie orientovali, v akom období minojskí Kréťania žili, musíme na úvod aspoň v krátkosti vysvetliť spletitý problém aktuálneho datovania priebehu minojskej kultúry a jej chronologického členenia.

Na úvod k datovaniu

Na kultúrnohistorické časové rozčlenenie minojskej kultúry sa aj po vyše 100 rokoch ešte stále používa chronologická schéma navrhnutá sirom Arthurom Evansom, britským archeológom, vlastne novovekým znovuobjaviteľom tejto kultúry, ktorý v prvej polovici 20. storočia viedol veľkolepé vykopávky južne od mesta Heraklion – v Knósse. Práve on ju roztriedil na včasnominojské (EM I – EM III, 3100/3000 – 2100 pred n. l.), stredominojské (MM I – MM III, 2100 – 1700 pred n. l.) a neskorominojské obdobie (LM I – LM III, 1700 – 1100 pred n. l.), pričom každé z nich malo ešte tri stupne (označované I, II, III) a viaceré podstupne (označované a, b, c). Je to tzv. relatívna chronológia (relatívna v zmysle, že čo je mladšie a čo je staršie), vybudovaná podľa archeologických vrstiev (podľa stratigrafie), s nimi spojených stavebných aktivít a zistených zmenách štýlu pri vtedajšej výrobe keramiky.

faistos-palac-na-krete.jpg

Minojský palác vo Faiste

Napriek určitým obmenám, je toto Evansovo delenie používané doteraz. Jeho nedostatkom je iba to, že bolo vypracované pre známu lokalitu Knóssos (sídlo bájneho kráľa Mínoa) a pre iné územné časti ostrova už nepostačuje. Grécky archeológ Nicholas Platon preto v 60. rokoch 20. storočia vytvoril o niečo univerzálnejšie členenie, ktoré vychádza zo stavebného vývoja veľkolepých minojských palácov, nachádzajúcich sa nielen v Knósse, ale aj vo Faiste, Málii, lokalite Kato Zakros a inde. V 90. rokoch Platonovo členenie ešte doplnil Oliver Dickinson, a tak dnes rozpoznávame predpalácové (začiatok okolo 3500/3100/3000 pred n. l.), staropalácové (začiatok okolo 1950/1900 pred n.l.) a novopalácové (začiatok okolo 1750 pred n. l.) obdobie, obdobie tretích palácov (začiatok okolo 1490/1450 pred n. l.) a postpalácové obdobie (začiatok okolo 1350 pred. n. l., koniec okolo 1100 pred n. l.). Toto delenie je rozšírené tak medzi odbornou, ako aj laickou verejnosťou.

Okrem relatívnej chronológie hovoríme aj o tzv. absolútnej chronológii, ktorá sa pokúša zadatovať jednotlivé vrstvy na konkrétne roky. Keďže pre Egejskú oblasť nemáme žiadne zoznamy kráľov či úradníkov, tak ako v Egypte či Mezopotámii, musíme si pomáhať buď tzv. synchronizáciou s historickými chronológiami na Blízkom východe, za pomoci rôznych importov (dovážaný tovar) na oboch stranách, alebo sa spoľahneme na najnovšie prírodovedecké metódy, napríklad tzv. karbónové datovanie C14. Problém nastane vtedy, keď za pomoci dvoch rôznych postupov získame dve pomerne odlišné datovania. Tento problém súvisí práve s Gréckom doby bronzovej – preto hovoríme o tzv. krátkej a tzv. dlhej chronológii. Rozdiel si môžeme najlepšie ukázať na príklade známych šachtových hrobov v Mykénach na gréckom polostrove Peloponéz. Podľa krátkej chronológie (len na základe importov) vznikli zhruba v rokoch 1650 – 1500 pred n. l., podľa dlhej chronológie (hlavne na základe C14, ale aj importov) je to o storočie skôr, teda cca. v období 1750 – 1600 pred. n. l. V tomto článku sa budeme systematicky pridržiavať tzv. dlhej chronológie. Opisovaný spôsob života minojských Kréťanov bude vychádzať najmä zo zistení, ktoré súvisia s obdobím starých, nových a tretích palácov. Teraz sa ale ponorme do starovekej minulosti, aby sme poodokryli rúško tajomstva života minojských Kréťanov.

Hygiena je najdôležitejšia

Predovšetkým v starostlivosti o svoje telo boli Kréťania neprekonateľní „preborníci“. Schopnosťami sa im v tom vyrovnali iba starovekí Egypťania a aj to iba u najvyšších spoločenských vrstiev. U minojských Kréťanov sa vymoženosti hygieny dostali aj medzi širšie ľudové vrstvy. V druhom tisícročí pred n. l. mohlo na Kréte žiť podľa niektorých odhadov približne jeden až dva milióny ľudí. V súčasnosti je to iba viac ako 600 000 obyvateľov. Dva milióny sa dosiahnu iba počas letnej turistickej sezóny, keď sem zavíta množstvo návštevníkov z celého sveta. Aj tento počet Kréťanov v staroveku upozorňuje na životaschopnosť dávnych obyvateľov ostrova. Dokazuje to aj ich hypoteticky predpokladaná priemerná dĺžka života – bez rozdielu sociálnej hierarchie to bolo 40 až 50 rokov, čo je minimálne o 10 až 25 rokov viac ako u starovekých Egypťanov alebo Babylončanov. Kréťania využívali vo veľkej miere predovšetkým možnosti umývania a kúpania sa. Dokonca sa našli na ostrove pozostatky po vodovode a kanalizácii, ktorá patrila medzi najdôkladnejšie v starovekom svete a bola vôbec prvou v Európe. Jej zvyšky sa zachovali i v staroveku dominujúcom a architektonicky monumentálnom palácovom komplexe v Knósse. Jeho turisticky sprístupnené, atraktívne, ale miestami aj chybne zrekonštruované zvyšky sa nachádzajú neďaleko (južne) od súčasného správneho sídla ostrova – mesta Heraklion. Podľa gréckej mytológie bol Knóssos sídlom legendárneho kráľa Mínoa. Nachádzal sa tu známy labyrint s bájnym Mínotaurom – tvorom s býčou hlavou a ľudským telom.

palac-v-knosse--2-.jpg

Palác v Knósse - Trónna miestnosť 

Z Kréty poznáme aj viacero pozostatkov vaní na kúpanie. Známe sú tzv. larnaky – vaňovité alebo skriňovité sarkofágy, ktoré plnili funkciu schránky pre zosnulého. Podobne tvarované vane slúžili aj na kúpanie. Aby mali Kréťania z kúpania pôžitok, tak sa vaňa nachádzala v čo najpríjemnejšom prostredí. V tzv. kráľovninom megaróne (súčasť východného krídla paláca) v Knósse sa našla okrem iného aj prekrásna freska plávajúcich delfínov. A práve vedľa megarónu sa nachádzala miestnosť s vaňou. Evans ju označil za kúpeľňu kráľovnej, no nie je vylúčené, že patrila i mužovi. V palácovom komplexne v Knósse, ale aj v iných významnejších palácoch a vilách, sa nachádzal tzv. očistný alebo kultový bazén, ktorý sa pravdepodobne ako očistný kúpeľ využíval pred náboženskými obradmi. Je známe, že Kréťania ako jedni z prvých používali splachovacie záchody. Keď jeho pozostatky objavil archeológ A. Evans na začiatku 20. storočia v Knósse, konštatoval, že je to prvý a možno aj jediný splachovací záchod na Kréte.

Telo treba skrášliť

Od hygieny nie je ďaleko ku skrášľovaniu tela. Starovekí Minojci boli majstrami vo výrobe rôznych kozmetických olejov. Dôležitú súčasť ich receptúr zohrávali olivy a výťažok z nich. Mimochodom, ako prví na svete vyrobili lis na prešovanie hrozna a olív. Ich kozmetické oleje boli aj výnosným obchodným artiklom, za ktorý sa platilo v krajinách Blízkeho východu, no najmä v Egypte, zlatom. To, že si na svoj zovňajšok výrazne potrpeli, dokazujú i výjavy na súdobých freskách, známe pod názvami „Parížanka“, „Dámy v modrom“, „Princ s ľaliami“ a iné. Svojou krásou dodnes očarujú najmä vkusne upravené ženy s výrazne namaľovanými perami. Niektorí vedci dokonca uvažovali, že v minojskej spoločnosti zohrávala dominujúcu úlohu iba žena (matriarchát). Svojou nádherou očarujú fresky žien s odhalenými prsiami. Prsia pôsobia ako výrazný ozdobný element a zároveň upozorňujú na posvätnosť pôrodno-materskej úlohy ženy – udržiavateľky života, čo ukazuje aj na náboženský prvok. Dosvedčujú to známe fajansové sošky žien s hadmi. Sú na nich znázornené dve ženy oblečené v zvonových sukniach s odhaleným poprsím, ktoré pravdepodobne ako kňažky (alebo bohyne – tzv. malá a veľká bohyňa) držia v rukách alebo majú na tele hady – posvätné symboly matky Zeme – udržiavateľky života. Odhalené prsia pravdepodobne u Kréťaniek súbežne symbolizovali viacero prvkov – krásu i zvodnosť ženského tela a z toho vyplývajúce estetično, dekoratívnosť oblečenia, symbol materstva a nakoniec sebavedomie ženy, ktorá pri úprave svojho zovňajšku využívala všetky svoje telesné danosti, aby bola čo najkrajšia.Ženy sa skrášľovali aj rôznymi zlatými šperkmi. Známy je nález zlatej včely z palácového komplexu neďaleko mesta Mália. Minojské Kréťanky mali krásne upravené čierne vlnité, ba až kučeravé vlasy. Obliekali si honosné zvonovité sukne a šaty. Dokonca sa zachoval terakotový reliéf dámskych šiat. Používali množstvo hrebeňov vyrobených aj zo vzácnej slonoviny dovážanej zo Sýrie a z Egypta. Ako zrkadlo používali bronzové plechovité okrúhle predmety. Zrkadlo v dnešnom slova zmysle nepoznali. Kréťanky vlastnili nádobky a dózy zdobené prírodnými motívmi, ktoré boli naplnené olejmi, masťami a liečivami, prípadne slúžili ako šperkovnice. Boli vyrobené z keramiky – terakoty (hliny), alabastru, bronzu alebo iného materiálu. Starostlivosť o telo nezanedbávali ani muži. V prevažnej miere chodili iba opásaní kusom látky okolo bedier (sukňovité oblečenie), prípadne nosili bedrovú zásterku s puzdrom na pohlavné orgány. Ostatné časti tela si predovšetkým z dôvodu ochrany pred slnkom potierali najmä olivovými olejmi s prídavkom rôznych bylinných a iných rastlinných výťažkov, ale aj živočíšnych tukov. Vlasy mali podobne ako ženy starostlivo upravené, mnohokrát vyčesané dohora – do uzla s vrkočom alebo si vyformovali dlhé kučery.

minojska-bohyna.jpg

Minojská bohyňa

Každodenný život ponímali obyvatelia Kréty pravdepodobne oveľa uvoľnenejšie ako ich dejinní súputníci v Egypte a na Blízkom východe. A to aj napriek podobne významnému postaveniu náboženstva, ktorého rituály nemuseli byť výsostne naklonené svetským radovánkam. Týkalo sa to napríklad dominujúceho kultu býka (symbolu plodnosti) a jeho rohov. Známe sú posvätné rytóny – nádherné rituálne nádoby s otvorom v dolnej časti, ktoré okrem iného vyrobili aj v tvare hlavy býka. Následne sa, aj napriek rituálom kultu dvojitých sekier a najmä viery v ženské božstvo súvisiaceho s matkou Zem, oddávali i rôznym zábavám spestrujúcim ich každodenný život. Išlo najmä o umenie, šport a spoločenské hry – dokonca stolové. Ako prví vynašli klasickú fresku, ktorú neskôr poznáme aj zo stredovekých kresťanských kostolov. Ide o maľbu do mokrej omietky – na rozdiel od starovekých Egypťanov, ktorí maľovali na suchú omietku. Na Kréte však okrem sakrálnych námetov boli v dostatočnej miere využívané aj výsostne svetské námety.

So starostlivosťou o telo a dušu išiel v ruka v ruke podľa niektorých bádateľov sex, ktorý neslúžil iba na reprodukciu, ale symbolizoval viaceré nábožensky posvätné prvky súvisiace s plodnosťou a iniciáciou (v súvislosti s dosiahnutím určitého veku alebo prechodom k inému postaveniu spoločnosti). Hypotézy o sexuálnom živote na minojskej Kréte využívali a využívajú vo veľkom množstve mnohí spisovatelia historických románov – napríklad Mikom Waltarim začínajúc a Brigitte Riebe končiac. Sex, asi ako v každej civilizácii, ktorej súčasťou bolo aj pôžitkárstvo, plnil príjemné a dodajme, že aj vznešené, život udržujúce potešenie. Dokazujú to najmä znázornenia rôznych malých hlinených sošiek aj so sexuálnym nádychom.

Ženy znázornené na freskách majú pokožku belšiu ako muži, ktorých telo prechádzalo od bronzovej až po hnedú farbu. Je pravdepodobné, že vznešené Kréťanky sa vyhýbali ostrému slnku. Čerstvému vzduchu sa oddávali v tieni balkónov a chodieb v palácoch a vilách alebo počas prechádzok v šere večera.

Pochybnosti o ľudských obetách

O minojských Kréťanoch sa mylne uvažuje, že praktizovali ľudské obety, ba dokonca kultové ľudožrútstvo. Tieto tragické rituály, ak sa vôbec odohrali, pravdepodobne súviseli s častými prírodnými pohromami, ktoré Krétu postihovali. Vtedajší ľudia ich nedokázali racionálne vysvetliť, predvídať a nie ešte ovplyvniť. Možná indícia o ľudských obetách pochádza z trojdielnej svätyne v lokalite Archanes neďaleko Knóssu z obdobia starých palácov. Svätyňa mala tri miestnosti s jedným vchodom z predsiene na južnej strane. Okrem pozostatkov nádob (keramika kamarského štýlu), zvieracích kostí a sôch sa tam nachádzali štyri ľudské kostry. Traja z mŕtvych boli usmrtení pri náhlom zemetrasení, keď vykonávali obrad. Štvrté pozostatky patrili mladíkovi v príliš skrčenej polohe, ktorý mohol, ale nemusel byť obetou. Jedna z kostier zasiahnutých zemetrasením patrila žene, možno kňažke, ktorá trpela dedičnou anémiou. Ďalšie dve kostry patrili mužom, pričom jeden mohol plniť úlohu kňaza a druhý jeho pomocníka. Tento nález pochádza ešte z obdobia pred výbuchom vulkánu na Thére (Santorini), ktorý nastal okolo roku 1650/1628 pred n. l. Poznatky niektorých bádateľov však ponúkajú iné vysvetlenie, ktoré sa zdá byť reálnejšie. Nešlo o žiadny kultový akt ľudskej obety, ale o tragédiu zapríčinenú prírodnou katastrofou počas náboženského obradu, ktorá následne navodila mylné vysvetlenie o obetovaní človeka.

minojska-svatyna.jpg

Minojská svätyňa

Na možné ľudské obety tiež upozorňujú nálezy zo severozápadného domu z Knóssu, kde sa v popolovitej vrstve našli obhorené detské kosti, druhotne zasiahnuté ostrým kovovým predmetom. V tomto prípade sa dokonca hovorí o kultovom pojedaní ľudí. Tieto kostrové pozostatky, ktoré hypoteticky môžu vypovedať o ľudských obetách a kultovej antropofágii (ľudožrútstve), patria chronologicky do obdobia nových palácov. Spomenuté prípady možnej ľudskej obety však vôbec nie sú jednoznačne dokázané. Archeologické nálezy, ktoré by to mohli dokazovať, sú viac ako ojedinelé (dva z priebehu dvoch tisíc rokov) a už vonkoncom nie sú jednoznačným dôkazom pravidelného vykonávania krutých aktov. Možno sú len výnimkami potvrdzujúcimi skutočnosť, že ľudské obety na minojskej Kréte neboli.

Pre zaujímavosť ľudské obety boli súčasťou kultových rituálov napríklad na starovekom Blízkom východe. Už v kolíske civilizácie, v Mezopotámii, bolo rozšírené obetovanie ľudí. Najznámejšie prípady súvisia s obdobím existencie mestských štátov, zakladateľov ľudskej civilizácie – Sumerov (záver 4. tisícročia pred n. l. a prvá polovica 3. tisícročia pred n. l.). Obetovanie ľudí je doložené z kráľovských hrobov v Ure na juhu dnešného Iraku. Mocenský predstaviteľ tu bol na cestu svojej posmrtnej existencie sprevádzaný ďalšími súputníkmi zo svojho okolia. Aby ho mohli sprevádzať, odišli do pripravenej hrobky, pravdepodobne vypili nádobku s vysoko účinným jedom a následne ich pochovali s miestnym vládcom. Obetovanie ľudí súvisiace s pohrebným aktom významnej osoby máme v starovekom Egypte doložené najneskôr z obdobia prvej dynastie v Archaickej dobe.

Viaceré indície na ľudské obety sú doložené aj z priestoru mykénskej civilizácie – čiastočne súputníčke, ale najmä nasledovníčky minojskej civilizácie v Egejskej oblasti. Naznačuje to neoverená situácia v obetnej jame, ktorá sa nachádzala v blízkosti kráľovského hrobu v Dendre na pevninskom Grécku, kde sa uvažuje o spoluobetovaní človeka so zvieraťom. Sprostredkovane, ale bez výraznejších dôkazov, niečo naznačuje aj grécka mytológia, ako napríklad aj Homérova Iliada a Odysea. Údaje z gréckeho eposu a mytológie, ktoré boli rozšírené medzi obyvateľstvom až v storočiach 1. tisícročia pred n. l., sa prostredníctvom bájnych príbehov vracajú do 2. tisícročia pred n. l. – do tzv. zlatého veku Grékov, keď dominoval bronz. Je to obdobie mykénskej kultúry. Z gréckej mytológie máme určité náznaky o kanibalizme v súvislosti s mytologizovanými etnikami i bájnymi postavami, ktoré neboli gréckeho pôvodu. V Odysei sa napríklad spomínajú Kyklópovia (jednookí obri), ktorí mali žiť na jednom z ostrov v Stredozemnom mori. Jeden z nich požral niekoľko druhov gréckeho hrdinu Odysea. Rovnako poznáme obetovanie ľudí z gréckej báje o Théseovi, keď museli Atény každých deväť rokov posielať záhadnému Mínotaurovi, žijúcemu v labyrinte na Kréte, sedem dievčat a sedem mužov, aby ich mohol zožrať. Bol to trest krétskeho kráľa Mínoa voči Aténam za usmrtenie jeho syna.

Archeologické správy o ľudských obetách z minojsko-mykénskeho prostredia sú však nepresvedčivé a výnimočné. Rovnako mytológia, ktorá opisuje príbehy takmer o 500 až 1000 rokov neskôr ako sa udiali, môže byť skreslená a nepriama. Nehovoriac o tom, že vtedajšia interpretácia daných dejov môže byť iná, ako sa núka dnes, pričom absolútne nemusí súvisieť s kultom...

Jedlo a nenahraditeľnosť olív

Na jedálnom lístku Kréťanov dominovala rastlinná strava – rôzne obilniny a olivy. Olivy konzumovali buď surové, nakladané v rôznych nálevoch, alebo lisované na jedlý olej. Olivovníky si minojskí Kréťania doniesli pravdepodobne buď z Malej Ázie, alebo Blízkeho východu. V súčasnosti viacerí odborníci z oblasti botaniky čoraz častejšie konštatujú, že olivovník (olea europai) môže byť na Kréte endemický. Môžeme predpokladať, že Kréťania poznali okrem pestovania olív a ich spracovania aj ich blahodarné účinky na ľudský organizmus. Výrazy „olivy“ a „olivový olej“ sú napísané na hlinených tabuľkách v lineárnom písme A i lineárnom písme B. Aj keď znaky lineárneho písma A sú v mnohých prípadoch analogické s lineárnym písmom B (to je rozlúštené – achájska gréčtina), nerozumieme jazyku, v ktorom sú napísané. Momentálne dokážeme identifikovať približne 30% z textov napísaných v lineárnom písme A. Vďaka tomu môžeme na hlinených tabuľkách identifikovať slová „olivy“ a „olivový olej“. Čiže poznáme ideogramy pre tieto pojmy. Najstaršie obrazové znázornenie olív poznáme z pečatidla nájdeného v Knósse, ktoré pochádza z obdobia okolo roku 1700 pred n. l.

olivove-haje--kreta.jpg

Olivové háje na Kréte

Olivový olej sa používal i ako náplň do lámp. Dôkazy o tom už máme zo včasno-minojského obdobia. Olivy a olivový olej z Kréty sa i v súčasnosti považujú za najkvalitnejšie na svete a rovnako ako v minulosti i teraz sa na ostrove nachádzajú milióny olivovníkov. Dokonca olivy z minojského obdobia sa zachovali vo vysušenom zuhoľnatenom stave a sú vystavené v jednej z nádob v Archeologickom múzeu v Heraklione. Olivy a výrobky z nich boli dominantnou súčasťou minojského námorného exportu do okolitého starovekého sveta.

Na minojskej Kréte jedli okrem olív najmä strukoviny, bravčové, kozie, baranie a jahňacie mäso a nemôžeme zabúdať ani na ryby a lovnú zver (jelenia zver, divoké kozy a iné). Napríklad podľa niektorých odborníkov na Achájcov – príslušníkov mykénskej kultúry, ktorá mala svoje epicentrum na Peloponéze – bolo bravčové mäso pevnou súčasťou potravy. Vďaka oveľa bohatšej vegetácii oproti iným územiam súdobých civilizácií východného Stredomoria v 3. a 2. tisícročí pred n. l. zohrávali dôležitú úlohu aj rôzne, najmä aromatické byliny. Určite varili odvary z mäty, veď tá sa doteraz na ostrove vyskytuje v hojnom počte. Aj z ďalších bylín varili rôzne vývary, balzamy a lekváre, či už na každodenné konzumovanie alebo ako prísadu do jedla, prípadne plnili funkciu liečiv. V čase náboženských obradov z nich vyrábali aj omamné látky. Na sladenie používali med, najskôr z divých včiel, ktoré neskôr aj domestikovali. Z nápojov poznali samozrejme víno, ktoré aj vyvážali, a pravdepodobne i pivo. Pestovanie viniča a vyrábanie produktov z hrozna bolo rovnako rozšírenou činnosťou ako pestovanie olív a ich druhotné vyžívanie. Znalosť výroby červeného a bieleho vína bola samozrejmosťou. Nezabudnime na ovocie, ktoré tvorilo dôležitú súčasť ich jedálnička – boli to najmä figy, hrozno, datle, slivky a granátové jablká. Nepohrdli ani mandľami a sušenými hrozienkami.

Telesné danosti a zdatnosť

Mnohí pokladali alebo pokladajú starovekých minojských Kréťanov za mierumilovných ľudí, ktorí vo výraznejšej miere nepoznali sváre vyústiace do vojen. Ich život vraj pod láskyplnou rukou nežnej ženy nepoznal zlo vojnového násilia. Nie je to celkom tak. Kréťania poznali zbrane, vrátane honosných bronzových mečov a dýk, a ich vojenské schopnosti súviseli s vyspelým námorníctvom. Veď jeho dôležitou súčasťou bolo vojenské loďstvo, o čom nás sprostredkovane informujú aj grécki dejepisci – Thukidides a Herodotos. Vďaka zdatnému vojenskému námorníctvu a výhodnej polohe ostrova sa cítili takmer neohrození. Veď civilizácie východného Stredomoria zameriavali svoju pozornosť predovšetkým na pozemné vojsko. Čiže v kontexte ich námorného úspechu nebolo potrebné budovať významnejšie pevnosti a opevnenia palácov a miest.

minojska-civilizacia--1-.jpg

Fresca z paláca v Knósse, zachycuje mladého kráľa a súčasne velekňaza, ako kráča v perovej korune kvetinovou záhradou

V ruka v ruke s námorníctvom ide aj telesná zdatnosť. Kréťania v nej preto určite nezaostávali. Aj na základe vyobrazení na freskách môžeme vidieť najmä u mužov dokonale vyprofilované telo s úzkym driekom a širokými ramenami. Ženy mali štíhle udržiavané postavy s guľatými, krásne formovanými prsiami, úzkym driekom a pevnými stehnami. Zdatnosť minojských Kréťanov dokazujú aj viaceré iniciačné rituály (možno rituálny vstup medzi dospelých alebo do kňazského stavu), na ktorých sa zúčastňovali ženy i muži. Známy je preskok cez rohy býka saltom ponad jeho chrbát (taurokathapsia) či veľmi náročný rituálny tanec so súčasnými prvkami gymnastiky. Ako jedni z prvých poznali box – čiastočne v podobnej forme ako ho praktikujeme i dnes. Je pravdepodobné, že tieto rituálne výkony fyzicky náročného charakteru sa prelínali so športovou zábavou. Dokonca niektorí bádatelia tvrdia, že olympijská myšlienka antických Grékov má svoj pradávny pôvod ešte na minojskej Kréte. Kréťania mali fyzicky veľmi vhodné postavy najmä na gymnasticky náročné prvky, keďže ženy dosahovali priemernú výšku okolo 150 až 155, prípadne 162 cm a muži v priemere okolo 160 až 165 cm. S určitým nadnesením môžeme hypoteticky uvažovať, že Kréťania začali vytvárať ideál, kde sa vzájomne stretala krása ducha a tela, čo bolo neskôr v antickom Grécku známe pod slovom kalokagathia. Bolo to v čase, keď už minojská civilizácia vo svojej súdobej forme neexistovala.

Minojská kultúra upadla a zanikla v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. Oslabovali ju prírodné katastrofy, vrátane mohutného výbuchu na neďalekom ostrove Santorini, no najmä atakom mykénskych Grékov (Achájcov) z pevniny. Jej kultúrny priebeh preto zanikal v šate mykénskej civilizácie Achájcov, ktorých kultúru rozbil príchod bojovných morských národov okolo roku 1200 až 1100 pred n. l. Sprostredkovaný odkaz minojskej kultúry však pretrval minimálne do antiky a po jej novodobom znovuobjavení má čo to povedať i v súčasnosti.

Autor: Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD.

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.