Choď na obsah Choď na menu

DÓRI - STAROGRÉCKY KMEŇ

dori---starogrecky-kmen.jpg

Zvyšky dórskych arkád z Artemidinho chrámu v Brauróne. Najstarší z klasických architektonických slohov sa nazýva dórsky, pretože sa vyvinul na Peloponéze, ktorý bol pod vplyvom Dórov.

V dobe bronzovej sa v Grécku rozšírila mykénska kultúra, jedna z najväčších v oblasti Stredozemného mora. Ale okolo roku 1200 pred n. l. mykénska civilizáciu postihol ťažký otras a začala upadať. Skutočné príčiny tohto neúsporného úpadku ešte stále nie sú objasnené; jednou z vedeckých hypotéz je dórska „invázia“.

Dóri boli indoeurópskym národom, vzišli pravdepodobne z dunajskej panvy a v čase od 13. do 9. storočia pred n. l. mali ovládnuť celé Grécko. Rekonštrukcia ich dejín stále vyvoláva vzrušujúce a vášnivé diskusie vedcov a archeológov, takže sa dokonca hovorí o akejsi „dórskej otázke“. Ťažkosti spočívajú v nedostatku logických spojitostí medzi nám dostupnými informáciami. Historické a textové doklady nesprevádza nijaký archeologický dôkaz. Chýbala Dórom akákoľvek materiálna kultúra?

V tomto polemickom kontexte treba skúmať početné legendy, zdroj informácií pre tých vedcov, čo neprestali veriť, že medzi tradíciou a reálnymi faktami panuje zhoda. Podľa verzie väčšiny antických autorov kedysi veľmi dávno požiadal dórsky kráľ Aegimios Herakla o pomoc pri bránení samostatnosti. Zásah poloboha odmenil tým, že odovzdal moc Heraklovmu synovi Hyllovi. S Aegimiovými synmi Dymasom a Pamphylom založil Hyllos tri tradičné dórske kmene (fýly) – Hylleis, Dymánes, Pamfýloi. Po Heraklovej smrti jeho bratanec a nepriateľ Eurysteus, kráľ Mykén a Tirynsu, prenasledoval Heraklovcov – Dórov – a rozprášil ich po celom Grécku. Oveľa neskôr sa Heraklovci rozhodli znovu získať svoj kraj, čo sa im podarilo s pomocou tesálskeho kráľa Oxyla. Veľká časť polostrova sa vtedy ocitla v ich rukách. Hyllovi potomkovia Temenos, Aristodemos a Chresfontes dostali jeden Argolinu, ďalší Lakóniu a posledný Messéniu.

Najdôležitejšou legendárnou udalosťou, okolo ktorej rozvíjali vedci svoje domnienky, bol teda víťazný návrat Heraklovcov. Podľa interpretácie legendy, ktorú opísali klasickí autori, najmä Herodotos a Tukydides, dórska „invázia“ zasiahla južné Grécko a zničila skvelú mykénsku civilizáciu. Odvtedy však výskum pokračoval celé storočie, spochybnil túto hypotézu a nahradil ju inou, lepšie podloženou interpretáciou. Nový výklad vylúčil akýkoľvek vzťah medzi krízou mykénskej civilizácie a príchode Dórov. Podľa inej k veľkým etnickým, sociálnym a kultúrnym premenám, ktoré sa uskutočnili v Grécku koncom bronzovej a začiatkom železnej doby, prispeli jedni aj druhí.

dori-----starogrecky-kmen--2-.jpg

Zlatá čaša mykénskeho pôvodu (Národné archeologické múzeum, Atény).

Dóri žili najprv na okraji mykénskeho sveta, v dnešnom severozápadnom Grécku, v Epire alebo Tesálii, a až potom sa skôr presťahovali ako vpadli do kraja v strednom Grécku, nazvaného neskôr Doridou. Tam začali rozvíjať vzťahy s mykénskymi centrami. Masové presídlenie sa údajne uskutočnilo po zničení mykénskych citadiel: preto sa začala popierať akákoľvek zodpovednosť Dórov za úpadok tejto civilizácie. Dóri jednoducho využili bezvládie po páde Mykén a po vyľudnení veľkých oblastí gréckeho územia prázdnu krajinu osídlili. Usídlili sa v krízovom svete a prispeli k tomu, že monarchistický mykénsky systém bol nahradený politickým a spoločenským modelom polis. Takáto rekonštrukcia sa z historického hľadiska dá obhájiť, ale nepotvrdzujú ju archeologické objavy, takže niektorí vedci pokladajú Dórov za národ – prízrak. Je to zrejmý paradox, pretože existencia Dórov je istá; ich „nehmotnosť“ vyplýva len zo sledu problematických okolností.

Podľa dnes prevládajúcej hypotézy, ktorá sa opiera o posledné výskumy, sa dórska kultúra v podstate podobá na mykénsku kultúru, aspoň v konkrétnych prejavoch: architektúre, remeselnej výrobe a pod. To vysvetľuje, že archeológovia nedokážu odlíšiť mykénsky vývinový stupeň od dórskeho, a teda ani prisúdiť Dórom niektoré konkrétne diela. Je možné, že niektoré dórske výrobky sa pripísali Mykénčanom. To sa potvrdilo v prípade výroby zbraní, najmä mečov. Rozširovanie zbraní by sa dobre hodilo k bojovému naturelu Dórov. Rozumné by bolo pripustiť, že súčasťou dórskej „invázie“ boli aj násilné výboje. A to nielen v legendách, ale aj v skutočnosti.

Kultúrnu príbuznosť potvrdzujú aj písomné svedectvá o pokojnom spolunažívaní dórskeho a mykénskeho obyvateľstva pred tzv. „vpádom“. Ak je táto historická hypotéza opodstatnená, Dóri by boli mladšou, menej vyvinutou vetvou mykénskej civilizácie, ktorá na nich vplývala a ktorú zjednodušili. V tom prípade zachovávali naďalej zvyky a obyčaje, charakteristické pre archaickú civilizáciu.

DÓRSKY JAZYK

Podľa gréckeho mýtu sa ich meno odvodzuje od Helena, syna Pyrrhy a Deukalióna, ktorí unikli pred potopou. Helenos mal troch synov – Xoutha, Eola a Dora, ktorí boli považovaní za predkov troch hlavných gréckych kmeňov: Iónov, Aiolov a Dórov. Legenda dobre vyjadruje jazykovú situáciu v klasickom Grécku. Diskusia o dórskej otázke pramení najmä zo štúdia dialektov archaického Grécka. Vedci často obhajovali tézu, že Dóri bývali v Grécku už v dávnych dobách, žili v ústraní, a teda nepodliehali mykénskej kontrole. Postupne sa premiestnili na juh a obsadili najprv Peloponéz, potom Krétu a Dodekanéz v čase, keď sa tieto územia začali vyľudňovať. Táto migrácia údajne trvala jedno storočie v rokoch 1200-1100 pred n. l. a údajne sa stotožňovala s „návratom Heraklovcov“ alebo dórskou „inváziou“, o ktorej rozprávajú legendy.

Výklad legendy v zmysle invázie začali spochybňovať svedectvá o spolužití obidvoch jazykov v rámci mykénskeho kráľovstva. Zistilo sa, že existoval „zvláštny“ mykénsky jazyk, ktorým hovorila aristokracia a vládnuce vrstvy, a „normálny“ jazyk stredných a spodných sociálnych vrstiev. V tomto druhom jazyku odborníci objavili typické znaky dórskeho dialektu, čo podporuje myšlienku, že vzťahy medzi Mykénčanmi a Dórmi boli usporiadané na úplne inom základe, ako mala byť legendárna invázia. Dóri teda neudržiavali len sporadické kontakty s mykénskym svetom, ale viackrát s mykénskym obyvateľstvom spolu žili.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ