Choď na obsah Choď na menu

DÁCI - STARÍ RUMUNI

dakovia.jpg

Dáci (starí Rumuni) boli nositeľmi poľnohospodárskej tradície, ale na výrobu jemných predmetov dokázali využiť aj podzemné zdroje, bohaté na drahé kovy. 

Štúdium pamiatok cisárskeho Ríma a učebnice dejín umenia pozdvihli Dákov na jeden z najslávnejších národov európskej antiky. Ich hrdá, ale porazená armáda je zobrazená na vlyse, ktorý sa ako špirála točí na Trajánovom stĺpe. Celkom oprávnene si môžeme myslieť, že Dáci v tomto prípade poslúžili na ocenenie hlavných hrdinov bitky, cisára Trajána, jeho dvora a armád. I keď postavením tohto stĺpa Rimania urazili hrdosť Dákov, zaslúžil sa o to, že zostali v ľudskej pamäti a že sa títo predkovia rumunského národa nerozplynuli vo všeobecnej ľahostajnosti na dne veľkého koša, kde na kope odpočívajú všetci nespočetní porazení nepriatelia Rimanov.

Dejiny Dákov, ktorých Gréci nazývali Gétmi, sa začali dávno pred týmito udalosťami. Žili v oblasti medzi Tisou a Prutom, Karpatmi a Dunajom a nazvali ju podľa seba – Dácia. Už v 1. tisícročí pred n. l. tvorili národnostne rovnorodú jednotku. Delili sa na kmene, z ktorých niektoré spomína Herodotos v súvislosti s obchodnými stykmi s Grékmi.

Keď Burebista, jeden z veľkých mužov dáckych dejín, v 1. storočí pred n. l. zjednotil dácke kmene, znamenalo to začiatok ich výbojov a rastúceho rozmachu, takže sa čoskoro priblížili k hraniciam Rímskej ríše. Práve v tom čase sa Dáci stretli s Rimanmi a rímske armády vytlačili na líniu Dunaja. Rimania na túto hrozbu zareagovali tým, že vyzbrojili Moeziu a ako ochranu proti prípadnému dáckemu vpádu vystavali na tomto pohraničnom území obranné systémy. Mier v oblasti spočíval na krehkej politicko-územnej rovnováhe, ktorá sa rozbila za cisára Domiciána, keď Dáci, ktorých viedol Diupaneus, vtrhli do Moezie. Diupaneus abdikoval v prospech Decebala. Nový kráľ úspešne čelil tvrdému zásahu Ríma a spôsobil cisárskym vojskám kruté straty. Ale zrážky sa otočili v prospech Ríma, ktorý vnútil dáckemu kráľovi vazalskú zmluvu. Decebal aj naďalej uprednostňoval nezávislú politiku, čo muselo nevyhnutne viesť k novému rímskemu útoku. Traján bol nútený viesť dve veľké vojenské výpravy a napokon sa zmocnil hlavného mesta Dákov. Sarmizegetuzy (dnešné Gradište). Decebal utiekol do transylvánskych vrchov, kde spáchal samovraždu. Na druhý deň po tomto tragickom geste sa Dácia stala rímskou provinciou.

DÁCIA ZA RIMANOV

Definitívne víťazstvo Trajána roku 106 n. l. malo vojenské a politické dôsledky, ale znamenalo aj začiatok romanizácie Dácie a do istej miery dosť prekvapujúci proces splynutia s rímskym obyvateľstvom. Po dlhom a urputnom odpore proti cisárovým vojskám si Dáci ihneď pružne zvolili spolužitie a rýchlo sa včlenili do sveta latinskej kultúry. Archeologické a epigrafické svedectvá (nápisy tesané do kameňa alebo odlievané do kovu) potvrdzujú jav silného včleňovania. Proces bol taký rýchly, že mnohí vedci nehovoria viac o Dákoch, ale o dákorománskom národe. Najzrejmejšie znaky súžitia nachádzame v zemepisných názvoch (podľa nich väčšinu názvoslovia dáckym dedín nahradili latinské mená), a najmä v údajoch z veľmi početných vykopávok. Odhalené nálezy však dokázali, že prežilo aj veľa prejavov typických pre materiálnu kultúru Dákov. Napríklad v prípade nekropol bolo doložené zachovanie zvykov a rituálov domorodého obyvateľstva.

Nástup Burebistu k moci znamenal skutočný obrat: nielenže dotlačil Dákov k prvej zrážke s Rimanmi, ale sprevádzala ho aj radikálna zmena sociálneho a politického systému kráľovstva. Pôvodné zriadenie, založené na zväzku kmeňov, nahradila zásadná centralizácia moci. Politické zjednotenie sprevádza územná reorganizácia a vznik obranného systému. Archeologický výskum umožňuje zachytiť mnohé stopy tohto javu, najmä sieť opevnení v okolí Sarmizegetuzy, ktoré sú najzreteľnejším ukazovateľom reštrukturalizácie. Cieľom podobnej politiky bolo bezpochyby zvýšenie obranyschopnosti stavieb a vybudovanie takého strategického systému, ktorý by dokázal ochrániť srdce kráľovstva bez trhlín.

dakovia--2-.jpg

Symbol zvrchovanej moci v podobe hlavy z pozláteného striebra. Svedčí o technickej dokonalosti géto-dáckych remeselníkov, 4. storočie pred n. l.

Okolo hlavných centier rýchlo vyrástli mohutné technicky dobre zvládnuté opevnenia, stavitelia ktorých sa v mnohom inšpirovali gréckou vojenskou architektúrou. Dvojité hradby, široké 3 m, sa stavali z veľkých blokov vápencového kameňa a štrbiny vypĺňali zemou a štrkom. Výplň bola dosť ťažká, preto sa na posilnenie stability hradieb a upevnenie blokov používali drevené trámy. Tvorili konštrukciu okolo celého opevnenia, takže bolo veľmi odolné. Opevnenie zväčša dopĺňala štvorhranná poschodová bašta. To bol najrozšírenejší, ale nie jediný typ obrannej stavby. Iné riešenia sa volili najčastejšie z praktických dôvodov a so zreteľom na členitosť terénu alebo dostupnosť stavebného materiálu. Napríklad Burebistovu rezidenciu Costesti chránila palisáda z hrubých kmeňov. Väčšinu týchto hradísk zničili Trajánove vojská, keď si cisár podrobil takmer celé kráľovstvo. Traján ušetril iba pevnosť Sarmizegetuzu, kam umiestnil časť svojej légie.

Obdobie vzniku dáckeho kráľovstva znamenalo zároveň výrazný vzostup národného hospodárstva. Pripisuje sa najmä pokroku metalurgie. Dáci sa tradične zaoberali poľnohospodárstvom, ale keď sa rozšírilo a čoraz väčšmi presadzovalo spracúvanie železa, poľahky zladili novú priemyselnú aktivitu s predchádzajúcim spôsobom života. Žili v oblasti bohatej na nerasty, najmä železo. Veľmi rýchlo a dokonale zvládli technológiu jeho výroby a spracovania. Ruda sa najprv pretavila do blokov a prútov, až potom ju dopravili do kováčskych dielní, pričom najdôležitejšie z nich sa nachádzali v Sarmizegetuze. Štúdium širších súvislostí dokazuje, že remeselníci boli veľmi talentovaní a špecializovali sa na výrobu pestrej palety predmetov, najmä nástrojov.

Vzostup metalurgie bol veľkou vzpruhou pre rozmach celého hospodárstva. Vďaka tomu, že mali k dispozícii pevnejšie a účinnejšie nástroje, mohli Dáci vylepšiť mnohé svoje aktivity tak vo výrobe, ako v rentabilite. Z obrovského pokroku ťažilo v prvom rade poľnohospodárstvo (pluhy získali kovové radlice a ich výkon sa veľmi zlepšil). Aj armáda mala úžitok z priemyselného rozmachu, pretože vojaci začali používať technicky výborné útočné aj obranné zbrane, ktoré dobre zodpovedali požiadavkam pechoty aj jazdy. Rozšírenie železa nepoškodzoval spracovanie bronzu, ktoré patrilo do kultúrnej tradície predchádzajúcich období, pretože spracovatelia kovov pokračovali vo vyrábaní zliatiny medi a cínu, zmesi, ktorá sa najčastejšie používala na zhotovovanie ozdobných predmetov a šperkov. Šperky sa vo veľkom vyrábali aj zo zlata a striebra a zlatnícke výrobky patrili k najdôležitejším prejavom dáckej materiálnej kultúry.

dakovia--3-.jpg

Roh na pitie v tvare zvieraťa z pozláteného striebra. Používal sa pri rituálnych obradoch. Predmet dáckej výroby zo 4. storočia pred n. l. (Historické múzeum Bukurešť).

Po Trajánovom víťazstve Rimanov ohromilo bohatstvo dáckeho klenotníctva. Klenotmi sa nezdobili len ženy, nosili ich aj muži. Prekrásne kusy vznikali v stálych dielňach, mnohé z nich odkryli vykopávky. Klenoty však zhotovovali aj podomoví remeselníci. O ich existencii sa začalo uvažovať, keď archeológovia objavili viaceré komory. Klenotník v nich skladoval časť suroviny a hotové výrobky, určené na opätovné použitie. Títo remeselnícki majstri pracovali s veľmi jednoduchými nástrojmi: malou nákovou, niekoľkými kladivami, kliešťami, nožnicami a zriedkavejšie so zverákmi. Od 2. storočia pred n. l. sa zjavujú strieborné šperky. Ich jadro tvorila menej vzácna zliatina a ich povrch sa obaľoval jemným lístkom čistého striebra. Tento detail potvrdzuje, že dácki klenotníci dokonale ovládli prácu s drahými kovmi. K takému riešeniu siahli remeselníci v súvislosti s nedostatkom striebra v tom období. Vďaka plakovaniu (pokrývaniu plátkami) klenotníci pokračovali vo výrobe najžiadanejších druhov. Skúmanie nájdených predmetov ukazuje, že Dáci často uprednostňovali strieborné šperky pred zlatými. Podľa niektorých nových hypotéz ich dokonca mohli vlastniť a používať iba dvorania. Šperky boli rôzneho druhu, od náramkov po náhrdelníky, reťaze, spony, brošne, ale aj doštičky a plátky, ktorými sa ozdobovalo šatstvo.

Striebro sa používalo na výrobu kultových predmetov, zvyčajne čaší a pohárov. Tak ako šperky, aj tieto vzácne predmety boli zdobené elegantnými gravírovanými vzormi, skoro vždy geometrickými a kombinovanými s veľmi štylizovanými zvieracími a rastlinnými prvkami. Na rozdiel od nich ľudské postavy neboli veľmi rozšírené.

Vedci sa zaoberali aj náboženským životom Dákov, no veľa aspektov treba ešte rozlúštiť. Boli polyteisti, z ich panteónu poznáme niekoľko božstiev: patril k nim Zamolxis, Gebelizis a Bendis, ktorých spomínajú antické pramene. Objavenie svätýň a kultových miest prináša nové poznatky, a tie sa zväčša obmedzujú na možný výklad symboliky rozličných foriem architektúry. Známe svätyne sa delia na dve veľké kategórie: na štvorcové a okrúhle. Najzaujímavejšie sú okrúhle. Takú archeológovia lokalizovali v Sarmizeteguze; tvorila ju sériu kruhov zo skalných blokov a andezitových stĺpov. Ich počet a usporiadanie pripomínajú štruktúru dáckeho kalendára, ich rok mal 360 dní. Svätyne mali teda kultovú funkciu, ale zároveň v nich zaznamenávali aj výsledky astronomických pozorovaní. Hypotéza je prijateľná, pretože vieme, že dácke náboženstvo bolo úzko späté s pozorovaním nebeských javov.

DECEBAL

Posledný kráľ Dákov nastúpil po Diuppaneovi, ktorý sa vzdal trónu v jeho prospech. Roku 85 n. l. sa Decebal postavil na čelo dáckych vojsk a vtrhol do Moezie, kde porazil rímsku armádu Oppia Sabina a všade pálil a vraždil. Rím túto pohanu nestrpel a cisár Domicián osobne vytiahol do boja proti Decebalovi. Dáci sa museli stiahnuť za Dunaj a opustiť Moeziu. Vojna sa skončila uzavretím zmluvy, podľa ktorej bol Decebal nútený prijať vazalské postavenie. Domicián sa vrátil do Ríma a obranou Moezie poveril prefekta Cornelia Fusca. Roku 87 sa Fuscus pokúsil brániť líniu Dunaja, ale utrpel porážku a padol... Pred Rímom sa opäť vynoril problém Dácie, pretože dácky kráľ povýšene ignoroval svoj vazalský pomer voči Rímu a viedol nezávislú politiku. Pokúsil sa zorganizovať proti Rímu nepriateľskú koalíciu a nadviazal preto spojenectvo s viacerými národmi za Rýnom. Toľká spupnosť nemohla ostať bez odozvy Rimanov, ktorí navyše len za cenu veľkých strát zadržiavali tlak barbarov. Roku 101 cisár Traján pripravil impozantnú vojenskú výpravu, priam skutočné dobyvačné ťaženie.

Po roku bojov bol Decebal vydaný na milosť a nemilosť Rimanov, podarilo sa mi síce s nimi uzavrieť mier, avšak len za cenu katastrofálnych podmienok pre Dákov. Potom opäť porušil dohody a roku 105 sa obnovili nepriateľské akcie. Tentoraz malo rozuzlenie trpkú chuť. Decebal nechcel padnúť do rúk nepriateľa a dal prednosť samovražde. Rimania sa zmocnili jeho tela, odťali mi hlavu a na výstrahu vystavili v dôležitých dáckych mestách, nakoniec ju ako trofej priniesli do Ríma.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ