Choď na obsah Choď na menu

NABATEJCI - BLAHOBYTNÍ KOČOVNÍCI

nabatejci---blahobytni-kocovnici.jpg

Hrobka v podobe paláca v Petre, hlavnom meste Nabatejcov. Vedci sa domnievajú, že tento kočovný národ pôvodom z Arábie sa okolo 6. storočia pred n. l. usadil v oblasti medzi Mŕtvym morom a Akabským zálivom.

Aj keď je pôvod Nabatejcov nejasný, tento národ si na púštnych územiach Blízkeho východu udržiaval viac ako celé tisícročie ekonomickú, politickú a kultúrnu prevahu. Asi okolo polovice 1. tisícročia pred n. l. sa kočovné kmene pôvodom z Arábie usadili medzi Mŕtvym morom a Akabským zálivom; zatlačili Edomcov k severozápadu a založili svoje hlavné mesto Petru. Od konca 3. storočia pred n. l. boli Nabatejci organizovaní v skutočnom monarchickom štáte, ktorý sa v období svojho vrcholu (za vlády Areta III., asi v rokoch 87-62 pred n. l.) na severe rozprestieral od Damasku až po oblasť Mekky na Arabskom polostrove. Patrili k nemu aj púštne územia, ktoré sa tiahli od údolia Aravy po pobrežie Stredozemného mora (Negevská púšť v dnešnom Izraeli) a rozľahlé územie, kde žili najmä usadlým spôsobom života aj iné, nenabatejské etniká.

Nabatejské kráľovstvo sa nachádzalo na hraniciach Ázie a Afriky, medzi Stredozemným a Červeným morom, uprostred úrodných oblastí v údolí Jordánu až po púšte Arabského polostrova. Nabatejci však boli obklopení najmä veľkými civilizáciami – egyptskou, fenickou, aramejskou, hebrejskou a gréckou – teda národmi, ktoré nemohli ignorovať. Aj keď Nabatejci zachovávali tradície a pôvodnú arabskú náboženskú vieru, napriek tomu si osvojili dosť prvkov od susedných kultúr; prijali napríklad systém aramejského písma a administratívnu štruktúru, kopírujúcu grécky model. Najväčší zvrat, ktorý predurčil ich prechod od kočovníctva k usadlému spôsobu života, nastal náhle pred začiatkom 1. storočia pred n. l., keď sa Nabatejci odklonili od svojich dovtedajších základných princípov spôsobu života, to značí, od nevôle pestovať plodiny a usadiť sa na jednom mieste.

K tejto zmene svojich zvykov, takých zakorenených a typických pre arabskú beduínsku kultúru, dospeli Nabatejci určite preto, že boli najbohatším a najmocnejším zo všetkých kočovných kmeňov Arábie. Ich bohatstvo vyplývalo z mimoriadne priaznivej zemepisnej polohy krajiny – ležala na križovatke hlavných obchodných ciest, napríklad Kráľovskej cesty, ktorá spájala Egypt so Sýriou, a Cesty kadidla, ktorá vychádzala na juhu Arábie a smerom ku Gaze. Tieto karavánové cesty tvorili s ďalšími obchodnými cestami hustú komunikačnú sieť. Krajiny na juhu Arábie udržiavali obchodné styky s obchodnými osadami vo východnej Afrike a prostredníctvom námorných plavieb s Indiou a Ďalekým východom. Arabské kmene kontrolovali aj cesty k prístavom Perzského zálivu a obchodným strediskám Mezopotámie; boli mostom k Západu a k ďalšej obchodnej ceste z obdobia antiky – k starodávnej Hodvábnej ceste.

nabatejci--blahobytni-kocovnici--3-.jpg

Bohato zdobené skalné hrobky. Hrobky mali pôvodne bielu omietku napodobujúcu mramor.

Nabatejské kráľovstvo zaujímalo strategickú pozíciu v strede tohto systému: všetky karavány cestujúce po sýrskej, arabskej a palestínskej pôde museli prejsť cez jeho územie a právo prechodu stanovili poplatkom – 25 % z ceny prepravovaného tovaru. Aké pramene potvrdzujú existenciu tejto bohatej a mocnej civilizácie? Akú úlohu tu zohrala archeológia?

Izraelský archeológ Avram Negev, jeden z najvýznamnejších odborníkov na túto otázku, pripomína, že nabatejské pramene vlastne takmer nejestvujú. V tejto púšti zostali iba doklady o susedných civilizáciách a národoch, ktoré sa proti nabatejskej rozpínavosti postavili: Hebrejci, Asýrčania, Gréci, Rimania a najmä Byzantínci, vzťahy ktorých boli síce konfliktné, no napriek tomu sa navzájom rešpektovali.

Ako objasniť pôvod ich mena? Iba hľadaním v cudzích písomných prameňoch, ktoré prezrádzajú, že Gréci ich volali Nabataioi a Rimania Nabataei. Historik Flavius Josephus obhajuje názor, že boli potomkami Nebajóta, prvorodeného syna Izmaela, z ktorého vzišiel arabský národ. Izmael bol synom Abraháma a otrokyne Agar. Etymologický pôvod tohto mena sa musí hľadať v starej arabčine, koreň nabatu znamená „hľadač pitnej vody“. Hľadanie vody, základného životodarného+ prvku pre púštne civilizácie, a zásobovanie vodou predurčovali spôsob života Nabatejcov. Potvrdzujú to archeologické vykopávky, ktoré umožnili preskúmať prekrásne mestá v Negevskej púšti pozdĺž karavánovej cesty, ktorá viedla až ku Stredozemnému moru: Šivtu, Nizvu, Mamšit alebo Avdat (rímska Oboda), kde sa nachádzajú zrúcaniny mnohých chrámov a palácov. Tieto mestá mohli prosperovať iba vďaka výstavbe veľkých vodných nádrží a mohutných zavlažovacích systémov.

Historické dokumenty potvrdzujú existenciu nabatejského kráľovstva s hlavným politickým, náboženským a obchodným strediskom Petrou od 6. storočia pred n. l. Z textov sa dozvedáme, že prvý nabatejský kráľ bol Aretas I., no do „oficiálnych dejín“ vstúpila táto civilizácia až zásluhou panovníka Areta II. (115 až 96 pred n. l.). Toto obdobie je začiatkom bojov proti Alexandrovi Jannaeovi, hasmoneovskému panovníkovi, ktorý chcel ovládnuť nabatejské územia; udržal si ich niekoľko rokov.

nabatejci--blahobytni-kocovnici--2-.jpg

Obelisk v Petre, meste karaván na Ceste kadidla.

Po vláde Oboda I. prešla moc do rúk Areta III. (87-62 pred n. l.). Tento významný kráľ dosiahol obrovské víťazstvo proti vojskám Alexandra Jannaea, dobyl Damask a pokúsil sa zmocniť Jeruzalema, ale armáda Pompeiovho generála Scaura ho prinútila, aby sa vzdal, a jeho vojská zatlačila do púšte. Ani silná osobnosť Areta III. nezmohla nič proti moci Ríma, ako dokazuje rímska minca z tohto obdobia: zobrazuje nabatejského kráľa kľačiaceho vedľa svojej ťavy. Nad svetom vládol Rím a Aretas III. bol už iba jedným z jeho vazalov. Nabatejci sa zúčastnili na nevydarenej rímskej výprave proti Partom v mezopotámskej púšti roku 53 pred n. l. a tento boľavý neúspech odvtedy zaťažil nabatejské vzťahy s Rímom. Obodas III. (30 pred n. l. až 9 n. l.) zdedil teda neistú pozíciu, ktorú spôsobila zložitá hra súperov a spojencov, čo už v tomto období charakterizovalo politické ovzdušie Blízkeho východu. Grécky historik Strabón hovorí, že Augustus na znak vďaky venoval do zálohy židovskému kráľovi Herodesovi I. Veľkému rozľahlý kus nabatejského územia. Napriek tomu požíval Obodas III. v očiach svojho ľudu veľkú vážnosť, lebo bol uctievaný ako boh. Pochovali ho v Avdate, kde, ako to potvrdzujú grécke nápisy, sa jeho kult udržal až do 3. storočia n. l.

Panovanie jeho syna Areta IV. je poznačené konfliktom s Herodesom Antipasom (jedným zo synov Herodesa Veľkého), ale aj veľkým rozvojom využívania poľnohospodárskej pôdy a významným vzrastom obchodu, ktorý Nabatejcom zabezpečoval veľké bohatstvo. Úpadok Nabatie sa začína za Malicha II. (41-70 n. l.), keď je už napredovanie Ríma nezadržateľné; Rím veľmi rýchlo ovládol staré karavánové cesty a pozdĺž cesty z Palmýry (oáza a mesto v Sýrskej púšti) do Damasku otvoril nové prechody medzi Stredozemným morom a Východom. No Nabatejcov odsunula do úzadia najmä priama plavba zo Stredomoria do Indie, ktorú umožnili monzúnové vetvy. Nabatejci takto stratili obchod, ktorý dovtedy tvoril hlavný zdroj ich bohatstva. Nabatejské kráľovstvo sa muselo zmieriť s pripojením k Rímskej ríši roku 106 n. l., a tak sa stalo súčasťou provincie Arábia. Táto integrácia však priniesla oblasti aj novú prosperitu. Hlavné mesto Nabatie Petra bolo za Hadriána premenované na Hadriána Petra Metropolis. Roku 395 n. l., po rozdelení Rímskej ríše na Západorímsku a Východorímsku ríšu, boli provincie Palestíny a Sýrie pripojené k východnej ríši a neskôr k Byzancii. Tam Petra stratila pozíciu hlavného mesta a politického strediska v prospech Bosry. Zanikol aj jej náboženský význam, pretože pokresťančovanie, ktoré sa začalo za Konštantína, sa koncom 5. storočia n. l. zavŕšilo.

Po viac ako dvoch storočiach byzantského panovania si krajinu podmanili arabskí moslimskí dobyvatelia, ktorí obyvateľstvo islamizovali. Proces sa ukončil až o niekoľko storočí, keď križiakov roku 1187 rozdrvil sultán Saladin I. a keď sa palestínske územia dostali do rúk moslimov.

NABATEJCI A CESTA KADIDLA

nabatejci--blahobytni-kocovnici--4-.jpg

Avdat, nabatejská metropola (chrámové stĺpy z románsko-byzantského obdobia).

Nabatejci ovládli mnohé obchodné cesty, teda aj Cestu kadidla. Nabatejské mestá, najmä hlavné mesto Petra, ale aj strediská v Negevskej púšti, napríklad Šivta, Avdat, Mamšit a Nizva, boli pre karavány na tejto ceste, ktorá vznikla na južných výbežkoch Arabského polostrova, poslednými zástavkami pred príchodom do prístavov Stredozemného mora.

Pre toho, kto navštívil Negevskú púšť a pustí sa po kamenistej ceste popri rieke Nekarot a vyšplhá sa po hrebeni vrchu Badad, bude prehliadka veľkolepých zrúcanín Šivty, Mamšitu alebo Avdatu naozajstným zážitkom. V Šivte, kedysi veľkom stredisku, zvyšky ktorého sa vynárajú v piesku púštnych skál, sa ešte možno potulovať pomedzi veľmi zachované zrúcaniny byzantského mesta a návštevníkovi sa sem-tam môže pošťastiť, že uvidí štíhle a hlboké apsidy (polkruhovitý výklenok) chrámov, rozľahlý dvor kláštora alebo široké ulice ústiace do nespočetných námestí.

V Mamšite (starý Mampsis) sa nabatejské stopy zachovali lepšie ako v ostatných mestách. Pôvodná zástavba sa totiž bez väčších staviteľských zásahov využívala aj v dobe rímskej a neskôr v období byzantskej nadvlády.

Mesto, založené rovnako ako Šivta v 1. storočí pred n. l., dosiahol svoj vrchol až na sklonku nabatejskej epochy. Práve v týchto časoch tu vznikli pôsobivé stavby (verejné budovy, chrámy, veľké sklady atď.) a ich nádherné zvyšky sa ponúkajú nášmu zraku dodnes.

Avdat, nabatejská metropola, vybudovaná na pahorku, ovládala rozľahlú púštnu oblasť medzi vyprahnutým územím Zin a veľkým kráterom Machteš Ramon. Metropolu púšte vidieť už z veľkej diaľky (chrámové stĺpy z románsko-byzantského obdobia ešte hrdo trónia na akropole). Voľakedy bolo mesto skutočnou križovatkou, obchodným strediskom, zoradiskom karaván, ktoré potom odchádzali do miest ako Šivta alebo Mamšit, alebo do prístavu Gaza na pobreží Stredozemného mora.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ

 

Príspevky

Petra - hlavné mesto Nabatejcov

nabatejci.jpgPetra (hebrejsky Sela) – hlavné mesto nabatejského kráľovstva, jedna z najvýznamnejších pamiatok orientálnej kultúry; leží južne od Mŕtveho mora vo vzdialenosti asi 300 km od hlavného mesta Jordánska Amánu. Za nebývalý blahobyt vďačí karavánovému obchodu, ktorý vyše 400 rokov prechádzal Petrou, spájajúc pobrežie s vnútrozemím Arabského polostrova.

 
9. 10. 2013 | | Rubrika: NABATEJCI - BLAHOBYTNÍ KOČOVNÍCI | Komentáre: 0