Choď na obsah Choď na menu

LÝDI - LÝDSKA RÍŠA

lydi---lydska-risa.jpg

Detail z lýdskej vázy

Dávne kráľovstvo Lýdie zaberalo rozsiahlu oblasť západnej Anatólie, na severe ju ohraničovala Mysia, na juhu Karia, na východe Frýgia a na západe Egejské more. Táto pobrežná oblasť slúžila ako nevyhnutný prechod na cestách za obchodnými a kultúrnymi výmenami národov Stredomoria.

Počiatky lýdskeho národa siahajú pravdepodobne do doby medenej, no jeho jestvovanie dosvedčili historické pramene až začiatkom 7. storočia pred n. l., a to po nástupe kráľa Gyga okolo roku 685 pred n. l. Nástupom Gyga sa začína vláda dynastie Mermanadovcov, čo v lýdskej histórii znamená dôležitý obrat. Gygovi sa pripisujú neskrývané expanzívne úmysly a ich realizácia premenila krajinu na bohatý a mocný štát, ktorý sa mohol porovnávať s Egyptom, Asýriou a Babylonom.

Podľa Herodota bol Gyges aj autorom politiky približovania sa Grécku. Skutočne, historické pramene uvádzajú, že lýdsky kráľ pri hľadaní trhov uskutočnil vojenské výpravy proti gréckym pobrežným mestám. Milét a Smyrna sa ubránili, no Gygovi sa podarilo dobyť mesto Kofolón, hoci pomoc, o ktorú doslova prosil asýrskeho kráľa Aššurbanipala, neprišla. Roku 652 pred n. l., po tridsiatich rokoch politických, vojenských a ekonomických úspechov Gyges zomiera v boji s Kimerijcami pri obrane Sárd, hlavného mesta kráľovstva. Útočníci sa zmocnili mesta, vyplienilo ho a zničili, no napriek tomu sa nedokázali zmocniť akropoly, pevne chránenej hradbami.

Gygovi nástupcovia Ardys a Alyattes sa znovu vrátil k útočnej politike a posunuli východnú hranicu až k Halysu. Lýdia veľmi rýchlo nadobudla svoju niekdajšiu prosperitu, a tak Krézus, Alyattov syn, zdedil bohatý a mocný štát. Podporoval rozvoj krajiny rovnako dobre po stránke ekonomickej, politickej aj kultúrnej. Medzitým však začala narastať perzská hrozba. Lýdi sa pokúsili dobyť Kapadóciu, Kýros Veľký však v rokoch 547-546 pred n. l. veľmi rýchlo obkľúčil a dobyl Sardy. Porážka bola skutočnou politickou, administratívnou, spoločenskou a kultúrnou katastrofou: Lýdia sa stala satrapiou (provincia spravovaná sarpatom, miestodržiteľom) a charakteristické črty jej civilizácie rýchlo pohltila perzská kultúra.

lydi--lydska-risa--2-.jpg

Nádherná ukážka lýdskeho zlatníctva – zápas leva s býkom.

Za asi dve storočia dokázali Lýdi vybudovať významné kráľovstvo a zanechali nám pozoruhodné svedectvo o svojich zvykoch a obyčajach. Venovali sa obchodu, vynašli peniaze a zmenili tak spôsob obchodovania. Lýdske mince sa najprv razili z pozláteného striebra, potom zo zlata a striebra vďaka ryžoviskám elektrumu (prírodné zlato a obsahom striebra) na rieke Pactol. Z úžitkového umenia Lýdi vynikali najmä v keramike a šperkárstve. Ukážky z oboch remesiel sa našli v mnohých hrobkách, čo dokazuje, že zlaté ozdobné predmety, obzvlášť oceňované a žiadané najbohatšími vrstvami, boli veľmi rozšírené. Zo šperkov sa zhotovovali najmä náušnice, čelenky, prstene a náhrdelníky.

Pohrebiská, kde sa takéto ozdoby našli, sú monumentálne hrobky – mohyly. V hlavnom z nich, nazvanom „pohrebisko kráľov“ v Sardách, sa nachádza stovka hrobov a mohyla, o ktorej si archeológovia mysleli, že by mohla byť Alyattovým hrobom. Je to skutočne pôsobivý pamätník, podobný malému kamennému vŕšku obloženému kamením. Pohrebná miestnosť so stenami pokrytými dlaždicami sa nachádza na konci dlhej chodby s valenými klenbami. Umelecké či architektonické počiny iste prispeli k významu lýdskej civilizácie, no v nemalej miere sa oň pričinil ešte iný prvok, a to jazyk, ktorý mohol súvisieť s etruským. Treba pripomenúť, že vďaka jednej časti v Herodotovom diele sa dlho predpokladalo, že Lýdi boli predkami Etruskov.

Dnes, na základe výskumov písomných prameňov, možno dokázať, že styčné body medzi lýdskym a etruským jazykom jestvujú, no je vylúčené, že by to bol spoločný jazyk. Je však možné, že oba jazyky sú poznačené ekonomickými stykmi, ktoré medzi týmito dvoma národmi jestvovali.

KRÉZUS

lydske-mince.jpg

Lýdske mince, Lýdi boli prvým národom, ktorý razil mince; ich používanie sa neskôr rozšírilo v celej stredomorskej oblasti.

Historky o Alyattovom synovi sa v podstate týkajú jeho bohatstva, ktoré získal z ťažby v zlatých baniach a z ryžovísk na rieke Pactole. Skutočná Krézová vláda sa však nestotožňuje len s ekonomickým vzostupom Lýdie, ale aj so zbližovaním s gréckou civilizáciou. V textoch sa spomínajú veľmi vzácne dary hlavným gréckym svätyniam: zlaté trojnožky Apolónovi Izmenijskému v Boiótii, zlatý štít Aténe Pronaii v Delfách. No najpozoruhodnejšiu obetu poslal Krézus do Artemidinho chrámu v Efeze, rekonštruovanému asi v polovici 6. storočia pred n. l. Krézus prispel párom zlatých volov a platil náklady na vybudovanie väčšiny stĺpov. Moc a bohatstvo posledného mermnadovského kráľa boli nesmierne a jeho kráľovstvo považovali za nezničiteľné. Porážka, ktorú mu uštedril Kýros Veľký, všetkých zaskočila a viedla k zrodu legiend, ktoré vysvetľujú okolnosti porážky a smrti lýdskeho kráľa, akoby sa to bolo stalo na Apolónovo želanie.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ