Choď na obsah Choď na menu

GALATI - AGRESÍVNI VOTRELCI

galati---agresivni-votrelci.jpg

Umierajúci Galat, rímska kópia pergamského originálu (Kapitolské múzeum, Rím)

V 3. storočí pred n. l. sa keltský svet nachádzal v rozkvete svojej priebojnosti a stále zlepšovanie životných podmienok podporovalo dôležitý nárast obyvateľstva. Odborníci sa domnievajú, že útočné zámery Keltov, zahŕňajúce viaceré oblasti Európy a Malej Ázie, spôsobil práve on. Hypotéza, že to boli dobyvateľské vojny a nie jednoduché lúpežné výpravy, sa opiera o svedectvá starovekých historikov a kronikárov, ktorí rozprávajú, že tieto hordy ukrutných bojovníkov sprevádzali ženy a deti. Jednou z najdôležitejších udalostí bol ich pokus ovládnuť Balkán (okolo roku 280 pred n. l.) prostredníctvom troch armád, pod vedením Kerethria, Belgia a Brenna. Keltské národy, ktoré pokorili Tráciu a Macedóniu, sa nazývali Galati podľa gréckeho mena Galatai, čo znamená Galovia.

Sled udalostí a ich chronologické zaradenie sú ešte nepresné, lebo historických prameňov je málo a archeologické doklady neexistujú, pretože Galati, ktorí žili v znamení prekvapivých útokov, náhlych presunov a strategických ústupov, sa nikdy nezdržali dosť dlho na jednom mieste, aby sa tam skutočne usadili.

Prvé známky záujmu Keltov o Balkán sú zo 4. storočia pred n. l. a prejavujú sa útokmi proti Macedóncom a Grékom, ktorým dlho odolávali nástupcovia Alexandra Veľkého Kallimachos a Lysimachos. Lysimachos padol v bitke pri Kurupedione roku 281 pred n. l., a tak prekážka, od ktorej sa odrážali útoky Keltov, padla.

galati---agresivni-votrelci--2-.jpg

Porazený Galat je súčasťou veľkého oltára z Pergamonu

Nasledujúceho roku zaútočil Kerethrios na Tráciu, Belgios na Ilýriu a Macedóniu a Brennos na Peoniu. Tak sa začínajú dejiny Galatov. Rozhodujúcou historickou udalosťou bola ťažká porážka vojsk Ptolemaia Kerauna, kráľa Macedónie, ktorého zajali a roku 279 pred n. l. pred Belgiom popravili. No z nevysvetliteľných dôvodov Belgiovi muži nevyužili dosiahnuté víťazstvo na upevnenie svojich pozícií a vrátili sa na svoje územie. Naopak, Brennos využil porážku Grékov a napadol centrum helénskeho národa. Keď v zime roku 279 pred n. l. prekročil Termopylský priesmyk, vybral istý počet mužov a prikázal im napadnúť Delfy a vyplieniť slávnu svätyňu.

Po prudkej zrážke Galatov porazil Antigonos Gonatas a Antiochos I. Sotér, ktorí sa poponáhľali oslobodiť mesto a zachrániť svätyňu. V bitke ťažko zranený Brennos spáchal samovraždu. Po porážke pri Delfách zostali mnohí Galati v Grécku, kde predávali svoje vojnové schopnosti a stávali sa žoldniermi. Iné vojská pod vedením Lutaria a Leonnoria prešli do Malej Ázie, kam ich pozval bitýnsky kráľ Nikomedes, ktorý ich chcel roku 278 pred n. l. využiť proti svojmu bratovi Zypoitovi.

Hoci by mali Galati bojovať po Nikomedovom boku, rabujú a drancujú celú oblasť, až kým roku 277-276 pred n. l. ešte raz nezakročil Antiochos I. Sotér. Roku 230 im kráľ Pergamonu Attalos I. Sotér spôsobil ďalšiu porážku a Galati boli nútení stiahnuť sa do vnútra Anatólie. Celá oblasť potom dostala meno podľa nových obyvateľov a nazývala sa teda Galatiou. V tomto čase bola rozdelená na tri časti, ktoré zodpovedali trom keltským kmeňom: Tolistobogovia (alebo Tolistoagovia) obsadili západnú časť s hlavným strediskom Pessinontom; Tektosagovia sa usadili okolo Ankyry (dnešnej Ankary) a trokmovia sa usídlili na východ od rieky Halys. Územie každého kmeňa sa delilo na štyri kraje (tetrarchie) a na ich čele stáli náčelníci, ktorých Gréci nazývali tetrarchami. Tento politický a spoločenský vývoj vôbec nezmenil spôsob života Galatov, pokračujú v lúpežiach a vo svojom žoldnierskom povolaní. Bojovali pre Ptolemaiovcov v Egypte, ale aj pre panovníkov Malej Ázie.

Roku 189 pred n. l. po prvý raz zautočili na Rimanov, ktorí ich, pravdaže, porazili na ich vlastnom území: Trokmov a Tolistobogov na svahoch Olympu, Tektosagov pri Ankyre. Keď v 1. storočí pred n. l. tetrarcha Tolistobogov Deiotarus oslobodil Galatiu okupovanú pontským kráľom Mitradatom VI., Pompeius mu udelil titul kráľa Galatie a dovolil mu rozšíriť územie kráľovstva. Po jeho smrti roku 41 pred n. l. nastúpil Aminta, uznaný Antoniom. No zomrel na bojovom poli roku 25 pred n. l.: jeho smrť znamená koniec galatskej epopeje. Galatia sa stala rímskou provinciou a neminul ju ten istý osud ako toľko iných civilizácií a kultúr pohltených rodiacim sa cisárom.

UMIERAJÚCI GLADIÁTOR 

galati.jpg

Umierajúci Galat, rímska kópia pergamského originálu (Kapitolské múzeum, Rím)

Meno rodiny Ludovisi je späté s jednou z najkrajších stránok dejín archeologických zbierok: s históriou zbierky Ludovisi, hlavná časť ktorej sa v súčasnosti uchováva v paláci Altemps, v jednom z nových sídiel Národného múzea v Ríme.

Kardinál Ludovico (1595-1632) bol jedným z hlavných predstaviteľov rodiny, a keď si nahromadil veľké bohatstvo, nakúpil paláce a pozemky. Okrem nich i miesto, kde sa kedysi nachádzali staré Sallustiove záhrady a premenil ich na veľkolepé sídlo, vilu Ludovisi. V kardinálovom živote sa píše: „Kúpil veľmi krásnu záhradu pri Porto Pinciana, dal ju rozšíriť a vyzdobiť nádhernými stavbami, alejami a prekrásnymi maľbami.“ Medzi sochami kardinálovej zbierky figurovali dve kópie gréckych originálov, ktoré tvorili súčasť skupiny sôch umiestnených v temenos (chrámový majetok) chrámu Atény v Pergamone: Umierajúci Galat a Galatova samovražda. Prvú, dlho považovanú za portrét zomierajúceho gladiátora, kúpil roku 1737 pápež Klement XII. pre Kapitolské múzeum a tvorí jedno z najvýstižnejších zobrazení hrdosti tohto bojovného národa, porazeného roku 230 pred n. l. Attalom I., pergamským kráľom.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ