Choď na obsah Choď na menu

ELAMCI - HROZIVÍ ORIENTÁLCI

tabulka-s-protoelamskym-pismom.jpg

Tabuľka s protoelamskym písmom

Prastarý nápis, ktorý sa objavil koncom 4. tisícročia pred n. l. v mestách iránskeho Orientu, ešte nikto nerozlúštil. Bádatelia ho označili za protoelamský a dosiaľ patrí k veľkým záhadám archeológie. Tabuľky s týmto systémom ideografických znakov sa našli na rôznych miestach Iránskej plošiny, najmä v Suzach (Chuzestane) a v Tell-e-Maljane (Fárse). Na týchto tabuľkách sa často nachádzajú odtlačky valčekových a keramických pečatí inšpirované Mezopotámiou, čo dokazuje, že kultúra západných rozvinutých oblastí mala po tisícročia veľký vplyv na kultúru Iránskej plošiny. Jazyk na týchto tabuľkách je neznámy. Mezopotámiu a Irán teda obývali etniká hovoriace rôznymi jazykmi, s rozdielnou kultúrou a systémom písma i nerovnakými zdrojmi; no proces sociálnoekonomického vývinu bol rovnaký, základ sa na formovaní malých výbojných mestských štátov.

Ale mezopotámske mestá vlastnili rozľahlé zavlažované územia, ktoré poskytovali veľmi bohatú úrodu, iránskym mestám však také zdroje obživy chýbali. Ich hospodárstvo spočívalo na organizácii karavánového obchodu, ale aj na ťažbe a predaji kovov. Z tohto hľadiska boli Irán a Mezopotámia natoľko rozdielne, že spolužitie bolo možné iba v prípade, kedy jedna ríša spojila obidva systémy do jednej veľkej politickej organizácie. No to nebolo možné pred vznikom achajmenovského impéria, ktoré založil Kýros Veľký (druhá polovica 6. storočia pred n. l.). Až dovtedy obe mocnosti stále bojovali proti sebe.

Epické mezopotámske texty z počiatku 3. tisícročia pred n. l. rozprávajú o veľkých bojoch uruckého kráľa proti záhadným východným pánom. Texty z polovice 3. tisícročia pred n. l. hovoria ako Eannatum, veľký kráľ z Lagaša (okolo 2500 pred n. l.), po tom, čo si podrobili sumerské mestské štáty Ur, Uruk, Kiš, Mari a Ummu, musel oslobodiť Sumer od skupín elamských bojovníkov. V priebehu storočí sa v klinopisných textoch čoraz častejšie nachádzajú zmienky o rozmachu veľkých nepriateľských mocností. Tieto celky možno lokalizovať do horských oblastí Elamu: miest Suz, Anšanu, do krajiny Avanu a asi do oblasti ovládanej Anšanom (Tell-e-Maljan).

elamci--2-.jpg

Protoelanská nádoba zo Suz, datovaná do 4. tisícročia pred n. l.

Z mezopotámskych textov sa dozvedáme o neprestajných vojnách s elamským národom. Iránskym bojovníkom sa počas 25. storočia pred n. l. podarilo získať moc nad veľkou časťou sumerskej plošiny. No okolo roku 2315 pred n. l. sa situácia zmenila, keď dobyvačný Sargon vyrazil zo svojho hlavného mesta Akkadu, prenikol do stredu krajiny a Elam si podrobil. Okupácia trvala až do smrti Naráma-Sína, Sargonovho synovca (okolo roku 2200 pred n. l.). Potom princ zo Sun Puzur-Inšušinak vyhlásil nezávislosť, prehlásil sa za kráľa a ako štátny jazyk obnovil elamčinu. Na konci 2. tisícročia pred n. l. elamskí bojovníci vyplienili Ur a rozvrátili Sumerskú ríšu tretej dynastie, lúpili kráľovské pohrebné svätyne a posledného kráľa dynastie Ibbi-Sína uväznili „ako vtáka v klietke“.

Aj pri mnohých ďalších príležitostiach v období 2. tisícročia pred n. l., len čo jednotné sumerské štáty zoslabli, vojská Elamu sa na ne vrhli, dobyli ich a vyplienili. Práve Elamci v období medzi 13. a 12. storočím pred n. l. spôsobili pád dynastie Kasitov. Počas dlhej série útokov bola väčšina veľkých mezopotámskych miest zničená, zrovnaná so zemou a sochy miestnych bohov „odnesené“ do Elamu.

O elamskom národe máme však iba málo informácií. Používanie písma bolo obmedzené aj vo veľkých mestách ako Suzy a Anšan, a tak všetky naše informácie pochádzajú z mezopotámskych území. Iba vďaka práci archeológov v rôznych oblastiach juhozápadného Iránu si môžeme urobiť približnú predstavu o tejto veľkej mocnosti. Dve dôležité strediská boli Suzy a Anšan, nedávno lokalizovaný na umelom kopci Tell-e-Maljan neďaleko Persepolisu. Prvé vykopávky odhalili zvyšky remeselníckych štvrtí a rozľahlých kráľovských palácov zničených požiarom koncom 4. tisícročia pred n. l., vyzdobených veľmi jemnými geometrickými freskami žltej, červenej a čiernej farby. Meno Anšamu vyvoláva predstavu okázalej nádhery a achajmenovskí kráľi si zachovali pomenovanie „veľký kráľ Anšanu“. Francúzke vykopávky v Suzach od konca 19. storočia počas niekoľkých desaťročí odhalili niekoľko archeologických vrstiev a zvyšky kráľovského paláca. Tie neobsahovali len elamské diela, ale i sochy a reliéfy, ktoré Elamci ukradli v Mezopotámii; najslávnejší z nich je náhrobný kameň Víťazstva akkadského panovníka Naráma-Sína a veľký zákonník starobabylonského kráľa Chammurapiho.

Iné dôležité stredisko, staré elamské mesto Dúr-Untaši, hlavné mesto kráľovstva Untaš-Gala (okolo 1265-1245 pred n. l.), sa nachádzalo na dnešnom pahorku Čoba-Zanbil. Tam bol vykopaný jeden z najlepšie zachovaných zikkuratov (samostatná časť babylonských chrámov; babylonská veža, pozn. prekl.) Blízkemu východu; tento má päť stupňovitých terás a pôvodne dosahoval výšku 53 metrov.

BOHOVIA ELAMU

elamci--3-.jpg

Ženské božstvo z hliny, elamská výroba, 2. tisícročie pred n. l.

Panteón Elamcov zatiaľ poznáme iba veľmi málo, pretože máme k dispozícii len málo nápisov a pôvodne bol iný ako mezopotámsky. Najstaršia bola bohyňa Pinikir, bohyňa-matka poľnohospodárskeho typu. Iné dôležité božstvá boli Humbal, Hutran, Nachunt, In-Šušinak. Niektorý bádatelia sa domnievajú, že Humban bol manželom Pinikir. Počas 2. tisícročia pred n. l. nahradila Pinikir iná veľká bohyňa, Kiri-Riša, „jediná veľká“. Spájali ju s bohom Galom, čo podľa starého sumerského ideogramu znamenalo „veľký“.

Nech to už bolo akokoľvek, pár Kiri-Riša a Gal mali dieťa a pomenovali ho Hutranom, čo v sýrsko-mezopotámskych oblastiach zodpovedalo neskoršiemu božstvu Tammuz.

Nechante bolo Slnko, boh spravodlivosti, kým In-Šušinak bol pánom Suz. Patril tam i Šimut, „božský posol“, bohyňa Lakamar, „dcéra boha vôd“, a mnoho ďalších božstiev, ktoré poznáme iba podľa mena (Naruti, Urpahir, Upurkupak, Napratep, Kirvasir, Šiašum).

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ