Choď na obsah Choď na menu

CHETITI - NÁROD ŽELEZA

chetiti---narod-zeleza.jpg

Bohovia zo skalnej svätyne Yazilikaya

Málo starých textov sa zmieňuje o Hetoch (Chetitoch). V Starom zákone sa uvádzajú ako jeden z palestínskych kmeňov, usadený v Zasľúbenej krajine. Otázne sú i Šalamúnove chetitské manželky (Prvá kniha kráľov, XI., 1.). na inom mieste Druhej knihy kráľov (VII, 6.-7.) nariekajú sýrski vojaci: „Hľa, izraelský kráľ najal za mzdu proti nám hetejských a egyptských kráľov... Tí vstali a utiekli rýchlo pod zapadajúcim slnkom.“ Tieto zmienky a niekoľko kameňov pokrytých zvláštnymi čiarami boli v 19. storočí jedinými hmatateľnými dokladmi existencie národa, ktorý mal zásadný význam v histórii Blízkeho východu: Chetitov.

Bolo iste zvláštne, že sa kráľovi nejakého záhadného palestínskeho kmeňa dostalo cti figurovať po boku egyptského faraóna v Knihe kráľov. No pokrok pri lúštení egyptských hieroglyfov odhalil blízke vzťahy medzi starým Egyptom a „krajinou Heta“. V sýrskom Kadeši na rieke Oronte kráľ Hetov porazil veľkého Ramessa a spolu s faraónom dali zapísať znenie mierovej zmluvy s Hetou na múry chrámov v Karnaku a Luxore. Z klinopisných textov objavených v Asýrii vyplýva, že Asýrčania nazývali Sýriu „krajina Heta“. Na konci 19. storočia našli západní bádatelia pri skúmaní anatolskej náhornej plošiny veľké reliéfy, orámované tým istým záhadným nápisom ako na sýrskych kameňoch; objavili aj mohutné zanedbané hradby. Vedci rýchlo pochopili vzťah medzi písmom, svätyňami, ďalšími ruinami z anatolských plošín a národom spomínaným v Starom zákone, na asýrskych doskách a v kronikách Ramessa II. Tento neznámy kmeň nakoniec identifikovali ako nositeľa mocnej a rozľahlej ríše, ktorá od stredu Anatólie stáročia panovala na sever Mezopotámie. Potom sa zistilo, že Chetiti rozprávali veľmi starým indoeurópskym jazykom. Kamene z mesta Hama (biblický Hamat) vysekali roku 1872 a poslali do múzea v Istanbule; sadrové odliatky sa dostali do Britského múzea.

V rokoch 1880 až 1890 archeológovia preskúmali miesta Karchemišu a Zincirli na severe Sýrie a objavili mnohé príklady tohto záhadného hieroglyfického písma, ktoré nikto nevedel rozlúštiť. No roku 1887 v ďalekom Egypte vydali kráľovské archívy faraóna Achnatona zaujímavé svedectvo. Jeden z textov napísaný v mezopotámskom jazyku Akkadčanov bola gratulácia Šuppiluliumaša, kráľa Hety, k Achnatonovmu nastúpeniu na trón. Nachádzali sa tam ešte dva listy napísané v neznámom jazyku, ktorý pripomínal skladbu indoeurópskych jazykov.

chetiti--narod-zeleza--2-.jpg

Chetitské vojnové vozy v boji. Reliéf z Karchemiša z 8. storočia pred n. l.

Roku 1906 Hugo Winckler začal s vykopávkami v Boghazköy, ktoré stojí na mieste starého hlavného mesta Chetitskej ríše _ Chatušaš. Medzi mnohými predmetmi našiel i kráľovský archív s najmenej 10 000 hlinenými tabuľkami. Väčšina z nich bola popísaná záhadným písmom, rovnakým ako spomínané dva listy z Egypta; ostatné, písané v akkadčine, nepredstavovali pre bádateľov problém. Boli to diplomatické listy; našla sa i kópia zmluvy podpísaná Ramessom II. a zoznam hetských panovníkov.

V roku 1915 český orientalista Bedřich Hrozný publikoval prvú gramatiku chetitského jazyka; jeho stavba bola nepochybne indoeurópska. Podľa hypotéz jazykovedcov prvé populácie, ktoré rozprávali indoeurópskym jazykom, prenikli do Anatólie počas 3. tisícročia pred n. l. a pochádzali pravdepodobne zo severovýchodu. Títo „votrelci“ z doby bronzovej sa stretli s pôvodnými obyvateľmi krajiny Chatti, ktorí rozprávali jedným z kaukazských jazykov. Cudzinci, sami sa pomenúvali Neš a svoj jazyk volali nešili, sa zmiešali s týmto dávnym obyvateľstvom a prevzali od neho nielen veľa jazykových prvkov, no i meno: chitite, odvodené od Heta (Chetti, Chatti).

Prvé správy o chetitských dejinách nám predstavujú spoločenstvo nezávislých mestských štátov (každé mesto obohnané hradbami) žijúcich v neustálych vzájomných konfliktov. Knieža Pitchana a jeho syn Anittaš si podrobili mnohé mestá a pozdvihli na hlavné mesto kráľovstva Nešaš.

Staré nápisy popisujú prvé chetitské vojská. Mali bojové vozy ťahané koňmi, čo umožňovalo rýchle prenikanie alebo ústup. Železo už bolo vzácnym materiálom a symbolom prestíže. Mesto Chattušaš zničené kniežatami z Nešašu čoskoro obnovili a stalo sa hlavným mestom Novej ríše. Okolo druhej polovice 17. storočia pred n. l. boli malé štáty anatolskej náhornej plošiny spojené do jednotného štátneho útvaru, ktorému vládol kráľ Labarnaš. Podľa legendy z tohto obdobia jeden býk otvoril rohami priechod v pohorí Taurus, aby sa veľký chetitský kráľ mohol na juhu dostať k moru a k mestu Chalpa (Aleppo).

ŽELEZO

Chattušil III. píše asýrskemu kráľovi: „Myslím, že nie je zrelá doba na výrobu železa. Vyrába sa síce dobré železo, no pracovný postup nie je ešte na úrovni. Keď bude, pošlem Ti ho. Zatiaľ Ti posielam čepeľ z meča.“ Hoci anatolské hory boli bohaté na železné rudy, ťažba a tavba tohto kovu si vyžadovali zložité techniky a hlboké znalosti, ktoré si špecializovaní remeselníci žiarlivo chránili. Počas 2. tisícročia pred n. l. bolo železo vzácnym kovom a používalo sa výlučne na prestížne účely. Veľké politické zmeny z konca 2. tisícročia pred n. l. sčasti spôsobila demokratizácia týchto poznatkov a rozšírenie technológie spracovanie železa. Používanie železa znamenalo teda dôležitý rozmach, no s pochybnými následkami: poslúžilo k zdokonaleniu zbraní.

Účinná kontrola plošiny nemala iba vojenský charakter: sledovali sa aj intenzívne obchodné aktivity južných miest. Centrum chetitskej moci sa rýchlo premiestňovalo týmto smerom. Kráľ Chattušiliš I. („muž z Chattušašu“) napadol Sýriu a dobyl dôležité mestá. Jeho nástupca Muršiliš I. zničil štát Chalpu. No jeho najväčším víťazstvom bolo dobytie a vyplienenie Babylonu roku 1595 pred n. l., ktoré korunovalo chetitskú expanziu na juhovýchode. Po jeho zavraždení však štát upadol do hlbokej krízy. Kráľ Telepinu nastúpil na trón okolo roku 1525 pred n. l. Centralizovanú moc chcel posilniť novými zákonmi a upevnil obranný systém na hraniciach a okolo každého mesta. Kráľovstvo žilo v znamení hrozby vpádu cudzích národov, najmä Churrijcov, ktorí vyvíjali veľký tlak na juhovýchodnej hranici. Okolo polovice 15. storočia sa vazalské štáty postavili proti ústrednej moci a mesto Chattušaš bolo vypálené.

chetiti--narod-zeleza--3-.jpg

Kráľovská brána v Chattušaši

Kráľ Šuppiluliumaš musel čeliť ďalším hrozivým susedom – Mitanncom. Zmocnili sa ich hlavného mesta Wassuganni; odtiaľ sa vrhol do Sýrie, ktorú okupoval tridsať rokov. Muršiliša II. a potom jeho syna Muvatalliša, ktorý ho vystriedal na tróne, stále ohrozovali vnútorné vzbury a zahraničné vpády.

Od roku 1300 pred n. l. sa egyptské a chetitské vojská stretli na sýrskom území. Roku 1300 nastúpil na egyptský trón Ramesse II., no v bitke pri Kadeši na rieke Oronte ho veľmi rozhodne porazil Muvatalliš. Za Chattušiliša III., korunovaného okolo roku 1275 pred n. l., sa chetitské kráľovstvo konsoliduje. S Egyptom bola podpísaná mierová dohoda a Ramesse II. sa oženil s dcérou chetitského kráľa. No hneď po tejto víťaznej expanzii sa Chetitská ríša rozpadla na malé štáty, okrem iného i pod tlakom „Morských národov“, nazývaných aj Ahiava, čo sú pravdepodobne Homérovi Achájci (mykénska civilizácia). Chetitská ríša postupne zanikla a k moci sa dostalo frýgske etnikum.

Medzitým chetitská civilizácia prežívala v malých nezávislých štátikoch, novochetitských kráľovstvách, pozdĺž sýrskej hranice. Asýrčania, nová civilizácia vládnuca v tejto oblasti, ju naďalej volali „krajina Heta“ a vyžadovali od nej veľké poplatky.

KRAJINA HETA (CHATTI)

Anatólska náhorná plošina je nesmierny priestor súbežných náhorných plošín s priemernou nadmorskou výškou asi 800 m, na severe ju ohraničuje pontská horská sústava a na juhu pohoria Taurusu. Na severovýchode, medzi Čiernym morom a plošinou, sa týčia zasnežené končiare vysoké 3 000 m. Je to uzavretý geologický prvok, no prístupný cez úzke prechody, oddávna využívané kočovníkmi a obchodníkmi. Zemepisná poloha krajiny a jej členitosť už v staroveku podporovali politickú roztrieštenosť; separatizmus posmeľoval k pohraničným vojnám a zjednotenie sa mohlo uskutočniť iba na vojenskom základe. Niet tam centrálnej roviny či pohoria, ani splavnej rieky, čo by uľahčovali vzájomný styk. Hlavné rieky sú Kizilirmak, predtým Iris, a Yesilirmak, dávny Lykos. Jadro Chetitskej ríše sa rozkladalo na ohybe rieky Iris uprostred plošiny.

zdroj: kniha VEĽKÝ ATLAS STRATENÝCH CIVILIZÁCIÍ

 

Príspevky

Chattušaš (bývalé chetitské hlavné mesto)

chattusas--byvale-chetitske-hlavne-mesto--2---200x200-.jpgChattušaš, ležiaci na vysočine v strednej Anatólii, sa túli na konci pretiahnutého údolia ako polmesiac k horskej stráni. Dnes sú okolité vrchy pusté; keď bolo mesto obývané, ešte tu boli husté lesy. Boli tu aj bohaté pramene vody, pastviny a loviská. Chattušaš sa kedysi nachádzal celkom na severnom okraji ríše, ktorá sa rozprestierala od Egejského mora po Eufrat, a tým – s výnimkou západu – prakticky na celom území dnešného Turecka a časti Sýrie.

 
6. 10. 2013 | | Rubrika: CHETITI - NÁROD ŽELEZA | Komentáre: 0